ČO VIEŠ STIHNÚŤ V GRÉCKU ZA PÁR DNÍ

1. Meteora – kláštory v oblakoch

Kláštory Meteora sa nachádzajú v pohorí Pindos v Thesálii, odkiaľ sa cez mohutnú nížinu Peneios otvára pohľad do stredného Grécka. Kláštory postavili mnísi na vrcholoch tzv. skalných stĺpov, či malých stolových horách. Geologicky tieto útvary vznikli asi pred 60 miliónmi rokov v treťohorách. Skalné piliere sú tvorené hnedým pieskovcom. Meteorská skupina zahŕňa kláštory Varlaam a Rusanu, ďalej kláštor Premenenia Pána – Metamorfoseos, kláštor svätého Štefana (Agios Stefanos), kláštor svätého Mikuláša (Agios Nikolaos) a kláštor Najsvätejšej Trojice (Agia Trias). Tie sú postavené priamo na povrchu skaly bez základov ako takých. Mnísi sa v oblasti týchto (vtedy takmer neprístupných) vrcholov usadzovali už od 11. storočia. Ako prvý bol zásluhou mnícha Athanasia založený kláštor Metamorfoseos, zvaný tiež Veľký Meteoron, v rokoch 1356 až 1370. Dvadsaťštyri z miestnych kláštorov bolo postavených napriek veľkým ťažkostiam v priebehu 15. storočia.

Praktické info:

Vstup do všetkých kláštorov je spoplatnený sumou okolo 3 €, v Megalo Meteoro o niečo viac. Deti približne do 13 rokov majú vstup zadarmo.   Čo sa týka otváracej doby, tá je pre každý kláštor iná. Väčšina kláštorov je otvorená od 9.00 do 16.00. V roku 2014 bol Metamorfoseos prístupný denne okrem utorka od 9:00 do 13:00 a od 15:00 do 18:00. Rovnaký čas platil pre Varlaam, ktorý však býval v piatok zatvorený, a tiež pre Agios Stefanos, ktorý mal zatvorené zase v pondelok. Rusanu by mal mať rovnako ako Agia Trias a Agios Nikolaos otvorené denne od 9:00 do 18:00.

Presnejšie otváracie hodiny sa dozviete TU.

Tlačenú verziu sprievodcu v slovenčine si možno zakúpiť priamo v kláštoroch, alebo v meste Kalampaka (tiež Kalabaka).

Pri vstupe mnísi kontrolujú, či návštevníci sú  vhodne oblečení. Musíte mať zahalené ramená a nohy. Rovnako ženy aj muži. Ak nemáte vlastné dlhé nohavice, tak vám požičajú univerzálne, ktoré vyzerajú ako široké pyžamo. Ženám zase vnútia širokú sukňu. Na niektorých miestach v kláštore je zakázané fotografovať a natáčať. Interiéry jednotlivých kláštorov  tvoria jednoduché úzke cely mníchov, skromné komôrky, modlitebne, kostol a jedáleň.

2. Mesto Kalambaka

Kalambaka, je od Meteory vzdialená len asi tri kilometre. Dá sa sem dostať  autom, ale aj vlakom. Aj z tohto mesta vedú ku kláštorom cesty, ktoré pozostávajú z asfaltových chodníkov a strmých schodov.

Popri nezabudnuteľných siluetách stavieb tu návštevníci obdivujú aj veľa vzácnych nástenných fresiek a relikvií. Aj keď Kalambaka je cieľom mnohých turistov a v lete tu určite sami nebudete, toto miesto určite vrelo odporúčam navštíviť.

3. Pláže na Chalkidiki

Polostrovu Chalkidiki sa pre jeho tvar s troma prstami vybiehajúcimi do mora hovorí aj Poseidonov trojzubec. Najzápadnejší výbežok je Kassandra, prostredný Sithonia a najvýchodnejší Athos.

Na Chalkidiki na rozdiel od iných častí Grécka, rastie množstvo borovicových lesov, ktoré sa často zvažujú až k pobrežiu.

Polostrov Kassandra

Z hľadiska vybavenosti je najrozvinutejší výbežok Kassandra. Jeho východné pobrežie je  určené predovšetkým pre tých turistov, ktorí obľubujú  letoviská s rušnou atmosférou,  množstvo obchodov, reštaurácií a zábavu.  Západné pobrežie  ponúka skôr pokojné rybárske dedinky..

Polostrov Sithonia

Druhý výbežok Sithonia je o niečo pokojnejší. Vo vnútrozemí nájdete divokejšiu prírodu s rozsiahlymi borovicovými lesmi. Práve táto oblasť je vhodná na výlety či cykloturistiku.

Polostrov Athos

Najvýchodnejší výbežok Athos tvorí autonómny mníšsky štát s dvadsiatkou samosprávnych kláštorov. Prístupný je len pre mužov, pre ženy a deti je vstup zakázaný. Na výletných lodiach sa však možno plaviť pozdĺž pobrežia a kláštory sledovať z úrovne morskej hladiny.

Kedže som žena, a teda vstup na polostrov Athos mám zakázaný (čo už), rozhodli sme sa navštíviť pokojnejší polostrov Sithonia. Cez satelitné Google mapy sme si našli čo najprázdnejšiu pláž, kde sme sa rozhodli aj stráviť noc. Voľba padla na Kavourotrypes Beach (Παραλία Καβουρότρυπες), známa aj pod názvom Orange beach, či Portokali. Nachádza sa 10 km severne od mesta Sarti, pričom odbočka k nej nebola veľmi dobre vyznačená.  Hneď ako sme odbočili, privítala nás nie veľmi dlhá no kamenistá a dosť rozbitá cesta.

Kavourotrypes Beach je 5 km dlhé pobrežie, pričom  pozdĺž tohto pobrežia je množstvo zátok s bielym pieskom a tyrkysovou vodou. Centrálna zátoka sa nazýva Orange (v gréčtine Portokali) a bola pomenovaná podľa baru, ktorý sa nachádza na pláži. Zátoka je malá, no ponúka  ležadlá a slnečníky. Medzi 20. júnom a 10. septembrom je aj dosť navštevovaná. Má však plytčinu dlhú 30 m, takže vodná plocha nie je takmer nikdy preplnená. Nie sme veľkí fanúšikovia preplnených pláží s lehátkami, rozhodli sme sa preto presunúť o niekoľko desiatok metrov ďalej do vedľajšej zátoky, ktorá bola oveľa prázdnejšia a hlavne bez lehátok, slnečníkov a baru. Len my, skaly, borovice a tyrkysovo modré more. A ako bonus, ráno nás čakal jeden z najkrajších východov slnka vôbec –  ponad posvätnú horu Athos.

Ďalšou zaujímavou plážou je Platanitsi beach. Autom sa dá dostať len do campingu, odtiaľ návštevníka čaká ešte 10 minútová prechádzka, až kým sa dostane k pláži s nádherným bielym pieskom. Aj z tejto pláže sa dá pozorovať   Athos. Ďalšou krásnou plážou je určite aj Spathies beach. Malá, len niekoľko metrov dlhá, pokojná pláž so zlatistým pieskom, ktorá býva zväčša prázdnejšia, ponúka preto dostatok súkromia. Leží na západnom pobreží polostrova Sithonia. Lemovaná je stromami, ktoré krásne kontrastuje s priezračným svetlomodrým morom.

Kto je fanúšik skôr klasickej mestskej pláže, na svoje si príde na Sarti beach. Typická mestská pláž s lehátkami a nie práve najčistejším vstupom do vody. Karydi beach je pláž vhodná predovšetkým pre rodiny s deťmi, keďže je tu skôr pokojná a plytká voda. Kto však chce zažiť kúsok Karibiku v Európe, odporúčam si pozrieť pláž  s názvom  Trani Ammouda. Biely piesok, dlhý pobrežný pás a len zriedka nejakí ľudia. Čo viac si priať ?

4. Výstup na Olymp

Výstup na najvyššiu horu Grécka je síce kondične náročný, avšak odporúčam ho každému milovníkovi hôr. Z najvyššieho vrcholu hory, Mytikas – 2.917 m.n.m (hora Olymp má totiž tri vrcholy, najvyšší Mytikas, o pár metrov nižší Skolio – 2.911 m.n.m a tretí Skala), na ktorom je umiestnený stožiar s gréckou vlajkou, uvidíte nádherný výhľad na  Egejské more či okolité  vrcholy, ktoré taktiež presahujú výšku dvoch tisíc metrov nad morom. Podrobný opis trasy na vrchol vrátane mojich subjektívnych dojmov nájdete v mojom druhom článku práve TU.

 5. Pláže pod Olympom

V blízkosti mesta Leptokarya sa nachádza niekoľko pláží. Jednou z nich je aj Plaka beach , na ktorú sme úplne náhodne natrafili o desiatej večer . Zúfalo sme hľadali dobré miesto na stanovanie a vďaka google maps sme objavili toto ideálne miesto. Pláž je dlhá a počas sezóny sa na nej nachádzajú  lehátka a slnečníky, či plážové bary. Na druhej strane, na Plaka beach viete nájsť aj menej navštevované miesta. My sme našťastie natrafili na jej prázdnejší cíp.

Na prvý pohľad dokonalé miesto na prespatie. Vybalili sme stany, karimatky, zapli čelovky  a založili sme si malý ohník na uvarenie večere. Po asi pol hodine, keď sa nám jedlo konečne dovarilo, som v diaľke zbadala  jeden pár svetielkujúcich očí. “Asi nejaký túlavý pes, alebo mačka, ktorých tu je po okolí neurékom”, pomysleli sme si a nevenovali sme im ďalej pozornosť. Po pár minútach svetlo mojej čelovky natrafilo na ďalší pár očí a potom na ďalší, ďalší a ďalší, ktoré postupne vytvorili kruh. Svetielkujúcich párov očí sme narýchlo napočítali desať. Tu už nám prestalo byť do smiechu. Okolo nás sa totiž zhromaždilo desať veľkých hladných túlavých psov a ako sme časom zistili, medzi nimi bola aj jedna hárajúca sa fena. “Dokonalá kombinácia”. Keď píšem o veľkých psoch, mám na mysli veľkých psov o veľkosti vlčiaka, dobermana, čuvača, či salašníckeho psa. Keď sa “psí kruh” pomaly začínal zmenšovať smerom k nám, postavili sme sa. Nanešťastie, akonáhle sme sa postavili my, postavili sa aj všetky psy okolo . Tu už nás smiech prešiel úplne a naša myseľ začala pracovať na plné obrátky. “No a čo teraz”, pomysleli sme si. Ostať v takejto polohe celú noc sme nemohli a  v centre pozornosti desiatich hladných  psov sme ostať tiež nechceli. Schytili sme najbližší pohodený konár  a počas toho ako sa jeden člem  našej skupiny  snažil odpútať ich pozornosť pohodeným jedlom, sme sa my ostatní rýchlo dostali k stanu. V tej chvíli som si pomyslela, že nič horšie nás v tú noc už nečaká. Haha, omyl. Keďže si pri nás našla útočisko aj hárajúca sa fena, ktorá sa celý čas pohybovala v našej blízkosti, celá svorka sa vďaka tomu od nás ani nepohla. Celú noc sme zo stanu počúvali psie bitky, kusance, a vrčanie. Mať pri hlave desiatich psov bojujúcich o jednu fenu nebolo vôbec príjemné a ani bezpečné. Psi sa nás vôbec nebáli a niektoré boli miestami jemne agresívne aj na nás. Nakoniec sme noc s ťažkou biedou prežili a ráno nás čakalo pri stane ďalšie prekvapenie. Nie, nie psy neodišli, práve naopak, uvelebili sa do každej škáry tieňa, ktorý poskytoval náš stan. Pohľad na nich po večernej bitke bol naozaj žalostný. Jeden mal niečo s okom, ďalší dvaja mali rozhrýzané  ňufáky, iné boli pre zmenu nepekne dohryzené na tele. Akonáhle sme však vyšli zo stanu, opäť sme sa stali ich hlavným záujmom. Tentokrát už nepomáhali žiadne plašiace metódy a tak sme už radšej neriskovali, rýchlo sme nahádzali veci do auta a zdrhli odtiaľ preč. Nuž, aj s takouto skúsenosťou je potrebné rátať počas návštevy balkánu. Či už ide o Grécko, Albánsko, Macedónsko, Bulharsko, Rumunsko … túlavých psov tam žiaľ majú neúrekom. Smutná realita, na ktorú sa určite pripravte. Aj keď 90% z nich sú veľkí pohoďáci, aj medzi nimi sa občas nájdu nebezpečné výnimky.

Okrem vyššie spomínanej pláže, v okolí mesta nájdete aj Olympian bay beach, či o niečo ďalej Skotina beach.

Ďalšou veľmi krásnou plážou (tentokrát už bez štvornohých “kamarátov”) bola Psarolakas beach. Túto sme našli úplne náhodou cez satelitné google mapy. Nikdy predtým sme o nej nepočuli, nikde sa o nej ani nepísalo. Presne takéto miesta máme najradšej 🙂 Nachádza sa asi 40 minút autom od mesta Leptokarya a v čase našej návštevy bola ľudoprázdna. Autom sa k nej nedostanete, to sme museli odparkovať asi desať minút od nej. Viedla k nej vychodená cestička popod stromy. Vedľa cesty vedie aj potok, ktorý odvádza vodu z pohoria Ossa (Kissavos). Počas svojich ciest som navštívila mnoho pláži v rôznych kútoch sveta, no ani jedna nemala takú super atmosféru ako táto. Možno to bolo spôsobené práve tým, že tri dni sme tu boli úplne sami. Cítili sme sa tu ako dobrovoľní stroskotanci na ostrove 🙂

Neďaleko pláže sa nachádzal aj opustený dom z bieleho mramoru. Objavili sme ho úplne náhodou, keď sme sa chceli skryť pred dažďom po tom, ako sme si zbalili stany. Už prvý deň sme si opustenú vilu všimli, no nevenovali sme jej pozornosť. Až teraz. Jej priestranná terasa sa nám v danej chvíli náramne hodila. V záhrade okolo domu bola už niekoľko rokov odparkovaná opustená loďka, po bokoch rástli eukaliptusy, borovice  a rôzne aromatické bylinky. Hotový raj.

Po tom, ako sme sa na rozľahlej terase rozložili, nedalo mi to, a išlo som dom trochu preskúmať. Jemne som zatlačila do hlavných dverí a na moje obrovské prekvapenie, neboli vôbec zamknuté. Práve naopak, otvorili sa s úplnou ľahkosťou. To, čo sme však videli vo vnútri, nás prekvapilo úplne najviac. V dome sa akoby zastavil čas na dlhých dvadsať rokov. Všetko ostalo na svojom mieste. V kuchyni na linke položené taniere, prípravok na umývanie riadu, v poličkách úhľadne poukladané poháre, na chodbe obrazy, či rodinné fotografie, stolička, na ktorej ostali ledabolo prehodené plavky, v sekretári kozmetika, rúže, či slnečné okuliare. Na stole v obývačke položená váza s kedysi čerstvými kvetmi. Poschodie nevyzeralo o nič horšie, aj tam akoby sa úplne zastavil čas. Skriňa plná oblečenia a osobných vecí. Celý tento výjav na nás pôsobil jemne desivo a zvláštne. Jediné čo nasvedčovalo, že sa tu už nejaký ten rok , dva a možno aj desať nebýva, boli noviny z 1998 roku položené na stole, prach a škorpióny na stenách či podlahe. Áno, čítate dobre, v Grécku žijú škorpióny, nie je to len výsada USA, či JV Ázie 🙂 Nemohla som si pomôcť, no z domu som mala veľmi neprijemné pocity a tak sme ho čo najrýchlejšie opustili. Naša predstavivosť už pracovala na plné obrátky a my sme hádali a vymýšľali teórie, čo asi sa tak majiteľom mohlo stať, keď tak náhle odišli, že tu nechali všetky svoje osobné veci.

Keď počas čítania tohto blogu sa rozhodnete túto Psarolakas beach navštíviť, vedzte, že v súčasnosti už opustená rozhodne nie je. Približne pred dvoma rokmi na nej zriadili plážový bar s lhátkami, slnečníkmi a hlasnou hudbou. Celá “survival” atmosféra, ktorá z nej sálala je už žiaľ dávno preč.

Aj keď v súčasnosti Google hlási, že plážový bar je zatvorený, neviem zaručiť, či je to naozaj pravda. Veľmi ma táto skutočnosť mrzí, pretože, kedysi toto miesto malo krásnu atmosféru, ktorú by som aj iným ľuďom dopriala zažiť 🙂