Pot, blúdenie a výhľady na Ella rock

Sri Lanka je krajina, ktorú si budem pamätať. Nielen pre skvelé a zároveň šialene štipľavé jedlo (bolo také dobré, že som mu venovala samostatný článok TU), či pre večne usmievavých ľudí zdravkajúcich ti “Hai mistr”,  alebo pre fakt, že keď na Sri Lanke niekomu dôrazne povieš, že nechceš odvoz, treba aj tak rátať s tým, že pôjde za tebou s tuktukom ešte ďalších sto metrov. Nie, nielen pre to. Sri Lanka si ma získala predovšetkým pre fakt krásnu prírodu, ktorá sa mení každých 50 kilometrov. Je to krajina, v ktorej môžeš robiť hocičo. Od poflakovania sa na plážach ako Wijaya beach, Dalawella beach,  Mirissa beach, robenia si selfie na Coconut tree hil či na Parrot rock, šnorchľovania s korytnačkami na Hikkaduwa beach, môžeš aj vypotiť nejaký ten liter potu a dať si túru na Ella rock.

Ella rock je kopec, ktorý sa nachádza v blízkosti mesta Ella (logicky), z ktorého je krásny výhľad na Ravana falls, Kithal Ella falls, alebo na známy Little Adam’s peak. Výhoda tohto kopčeka je predovšetkým to, že tu chodí oooveľa menej turistov, ako na susedný Little Adams peak a to z jednoduchého dôvodu. Cesta je dlhšia a stúpanie oveľa väčšie. No tie výhľady stoja za tú námahu a každú kvapku potu. Do mesta Ella sa dostaneš napríklad aj vlakom z Kandy, ktorého trasa vedie cez fotogenické čajovníkové plantáže. Už samotná cesta je zážitok, ktorý stojí za to. Niet na to stráviť aspoň nejakú jej časť pri otvorených dverách užívajúc si vietor vo vlasoch (s tým vetrom trošku preháňam, vlak ide maximálne rýchlosťou 35 km/h). Ak by niekto hľadal jeho vrchol, nebude to až taký problém ho nájsť. Je totiž najvyšší v okolí. Aj keď sa vrchol z mesta Ella nájde jednoducho, neznamená to, že sa takto ľahko nájde aj turistická trasa hoci v mobile bude uložená magická aplikácia maps.me (rozumej, offline mapy).

AKO TAM TRAFIŤ?

Cesta na vrchol trvala  nejaké tri hodiny a počas nej sme vypotili v tom dusnom teple viac tekutín ako sme vôbec stihli vypiť. Prvé kilometre od mestečka Ella vedú priamo po železničnej trati. Nie, nie nepomýlila som sa. Na Sri Lanke si ťažkú hlavu s bezpečnostnými predpismi veľmi nerobia a na koľajniciach sme stretli celkom slušné množstvo ľudí, psov a opíc. A ako som už vyššie spomínala, vlaky chodia maximálne 30kou (pri pohľade na železničnú trať sa ani nečudujem), nie je to až také nebezpečné ako sa môže na prvý pohľad zdať.

Po pár kilometroch sme minuli železničný most Railway Bridge Kital Ella, prejdeš ešte kilometer, minieš niečo ako reštauráciu s názvom Madushantha a potom odbočíš doľava. Že popis je nepresný? Áno je, ale nemusíš sa báť, miestni vychytralci pri tej správnej odbočke budú sedieť a upozornia ťa, kedy máš odbočiť. Samozrejme budú za túto dobre mienenú radu pýtať “všimné”, ale u nás veľmi nepochodili. Úzka cestička najprv vedie k vodopádom Kithal Ella falls a potom už len stačí nasledovať úzku vyšľapanú cestu ukrytú vo vysokej tráve (tu ešte aplikácia maps.me funguje správne) až sa dostaneš na miestnu čajovníkovú plantáž.

My sme odtiaľ kontinuálne pokračovali po úzkej kľukatej trase, ktorá nás viedla do stále hustejšej a vyššej trávy, postupne s pribúdajúcimi metrami vyššej ako Marek (a to má on skoro dva metre). Aj keď som pomaly začínala tušiť, že toto asi nebude tá pravá cesta, pokračovali sme ďalej. Až do okamihu, kde sme pár metrov pred nami nezačuli hlasný dubot a lámanie stebiel trávy. Netuším čo to bolo a ani som nemala veľmi potrebu to skúmať. Bol to však kľúčový moment, kedy sme začali prehodnocovať cestu ďalej. Naše prehodnocovanie však netrvalo dlho, keďže o pár sekúnd za nami dobehla miestna žena s otázkou “kam do sakra idete?” (nepovedala to takto doslovne, vlastne to ani nehovorila anglicky, ale gestikulácia niekedy napovie viac ako samotné slová :D). Naznačila nám nech ju nasledujeme a asi na päťsto metrov sa dobrovoľne stala našou osobnou sprievodkyňou. Keďže predtým počas nášho výletu po Sri Lanke sme už raz na jedného samozvaného (a nechceného) sprievodcu natrafili, ktorý si za svoju nevyžiadanú službu nepríjemne pýtal peniaze, v duchu som už premýšľala, ako sa tejto miestnej pani strasiem. Predsa len, nebol to náš prvý týždeň v tejto krajine a bezodnú peňaženku sme nevlastnili. Na moje prekvapenie však za túto (tentokrát fakt vhodnú) pomoc pani nechcela vôbec nič. Tak predsa to nie je mýtus a na Sri Lanke naozaj ešte existujú miestni, ktorí  vedia nezištne pomôcť 😀

Po tom, čo nás miestna žena naviedla na správnu stopu, trafiť na vrchol už nebol problém. Stačilo ísť rovno za nosom, či za túlavými psami a vyšľapať si celkom slušný strmák.

Keď sme sa konečne spotení a zničení dostali na hlavný vrchol,  kúpili sme si mladý kokos za pár šupiek a pokračovali ešte nejakých dvesto metrov podľa appky maps.me  k poslednej vyhliadke bez mena. Okrem dreveného Budhu a túlavých psov nás privítal fakt, že dychberúci výhľad. No veď pozri, aha tu 🙂  A ako bonus, nebolo tam toľko ľudí ako na hlavnom vrchole 😉