SLOVINSKO za 7 dní

Konečne nadišiel ten deň, kedy sme si po nekonečnom korona roku zbalili svoje batohy (aj  bicykle) a vyrazili na výlet mimo slovenských hraníc. Už som aj zabudla, aký je to super pocit, ísť niekam, kde to vôbec nepoznám. Ako cieľovú destináciu sme si tentokrát vybrali Slovinsko. Hoci výber krajiny nebol najoriginálnejší, ( mala som pocit, že v roku 2021 Slovinsko navštívil asi každý) veľmi nám to neprekážalo. Predsa len netreba zabúdať, že každá krajina má čo ponúknuť a Slovinsko v tomto naozaj nesklamalo.

Zopár faktov na úvod

 Slovinsko je štát nachádzajúci sa v Európe na križovatke hlavných európskych kultúrnych a obchodných ciest. Hraničí na západe s Talianskom, na severe s Rakúskom, na severovýchode s Maďarskom, na juhovýchode s Chorvátskom a na juhozápade s Jadranským morom. Najvyšší vrchol Slovinska je Triglav (2 864 m.n.m.), pričom priemerná výška krajiny je 557 m.n.m. Platí sa tu eurom a skoro všetci tu rozprávajú anglicky. Odhliadnuc od na môj vkus úzkych diaľnic, mi Slovinsko pripadá ako vyspelejšie Slovensko s morom a s vyššími horami  🙂

Ako sa sem dostať?

 Táto krajina od našich končín nie je veľmi vzdialená (z nášho východiskového bodu – Prešov, vychádza na  cca 650 km), preto mnoho slovákov sa sem dostáva podobne ako my, autom. Stačí prejsť cez celé Maďarsko a za necelých sedem hodín už môžete obdivovať krásy mesta Maribor. Ak ste z okolia Bratislavy, viac sa vám oplatí využiť rakúske diaľnice ?

A spať sa bude kde?

 Na rozdiel od našich iných výletov, kedy sme ubytovanie neriešili a spali „kde prišlo“, (napríklad TU, TU, alebo TU), tentokrát sme stavili na istotu a nejaké tie hostely sme si bookli aspoň na pár dní dopredu. Ako sa ukázalo, urobili sme dobre. Slovinsko sme navštívili v auguste, teda v čase, kedy si sem namierilo okrem nás aj kopec iných turistov. Nájsť v auguste niečo cenovo dostupné cez Booking, alebo Airbnb bola celkom slušná výzva už na Slovensku, nieto ešte deň vopred. Prvú noc sme strávili v niečom ako penzión s názvom Rooms Optim v meste Ptuj. Bol to rodinný dom, rozdelený na niekoľko obytných jednotiek. Tichá ulica, cenovo dostupné, všetko čisté. Druhú noc sme svojou návštevou poctili malý byt v pomerne neznámom meste Sežana. Byt bol čistý, zariadený v provensálskom štýle (rozumej kvetované vankúše, obrazy, prikrývky, šálky, tanere…) a ako bonus v chladničke nás čakal nealko ľadový čaj od pani domácej. Nájdete ho na Bookingu pod názvom Studio Doroteja. Ďalšie ubytko sme hľadali ani nie deň vopred, čo sa ukázalo ako slušná výzva. Nájsť cenovo dostupné ubytovanie pri mori, ktoré v Slovinsku pozostáva asi z 30 km dlhého pásu je v auguste asi nemožné. Všetko, čo vyzeralo aspoň trochu schopne, bolo rezervované a tak voľba padla na jedinú voľnú možnosť s názvom Hostel Trobenta in Oblak v Portoroži. Tento hostel ma imaginárne preniesol späť do mojich vysokoškolských čias. Miniatúrne izby, tenké steny, v ktorých počuť nočné zavíjanie susedov, či spoločná kuchynka so špinavým riadom. Na druhej strane dobrý parking, a … (snažím sa spomenúť ešte na nejakú výhodu). Pri notoricky známom jazere Bled, nebola situácia s prenocovaním o nič lepšia. Nakoniec sa nám ale podarilo nájsť Alex guest house. Bol to starší dom prilepený ku kamennej stene s veľmi svojskou pani domácou, ktorá poctivo kontrolovala nie len nočný kľud (aj šepkanie po desiatej bolo príliš hlučné), ale aj každý náš krok. Bolo však čisté, cenovo dostupné s krásnymi výhľadmi na okolité hory. Jedinou  nevýhodou bolo neexistujúce parkovisko (aj keď na Booking sa písalo niečo celkom iné). Poslednú noc sme strávili v meste Maribor, v hosteli Kamrica Mariborcity, ktoré môžem len odporúčať. Super cena, čisté, v centre a s vlastným parkingom. Ćo viac si priať?

 Čo v Slovinsku vidieť?

 1.Ptuj

Naše prvé kroky v tejto krajine viedli do ospalého mestečka Ptuj, nachádzajúce sa pár kilometrov od známejšieho Mariboru. Počasie nás však neprivítalo dvakrát vrelo. Prvú búrku striedala druhá, tretia, štvrtá … Medzi treťou a štvrtou búrkou sme to už však nevydržali a vyrazili sme na prieskum mesta. Pôvodný plán bol cyklovýlet do Mariboru, avšak pohľad na čierne mračná a disko-oblohu nás prinútilo to prehodnotiť. Holt, niekedy mienime a počasie mení…

Mesto Ptuj nie je veľmi veľké, centrum, ktorému dominuje hrad Castle of Ptuj je však veľmi pekné. Aj keď v nedeľu v meste to vyzeralo podobne ako v Prešove (nikde nikoho), veľmi nám to neprekážalo, keďže aj samotný prieskum okolia na bajku mal svoje čaro. Dokopy sme prešli cca 17 kilometrov, počas ktorých sme objavili pumptrack (niektorí z nás si tam prišli celkom na svoje ), kvalitné cyklocesty, ktoré sú na Slovensku vzdialenou hudbou budúcnosti, rôzne podniky na nábreží rieky Drava, vyhliadku na nočné mesto, ktorá sa nachádzala na tunajšom hrade, či vegansku mexickú reštauráciu De Poncho, v ktorej sme jedli asi najautentickejšiu napodobeninu tuniaka, aká sa len vymyslieť dala (až to bolo mierne desivé).  Keďže k večeru dával o sebe opäť vedieť dážď, stihli sme už len krátku cyklojazdu nočným historickým mestom a pobrali sa späť na ubytovanie  ?

2. Ľubľana

 Nasledujúce ráno sme vstali celkom skoro, dali si raňajky v „socka štýle“ na parkovisku pri potravinách a vyrážame do hlavného mesta. Cestovanie po Slovinsku autom je jednoduché, keďže cez celé Slovinsko vedie diaľnica. Krajina je oveľa menšia  ako Slovensko a všetko je na dosah ruky.

V Ľubľane nachádzame neplatené parkovisko celkom rýchlo, na strategickom mieste hneď pri cykloobchode. Všímam si, že Satelitovi po tomto objave akosi zasvietili oči :))) Vybaľujeme z kufra bicykle a vyrážame na prieskum. Ľubľanu by som prirovnala k zelenším Košiciam. Veľmi sympatické mesto s pekným historickým centrom a opäť s perfektnou cyklo-infraštruktúrou, o ktorej môžeme u nás  asi len snívať.

V hlavnom meste sme objavili niekoľko zaujímavých miest, napríklad  kultúrno-umeleckú časť Metelkova, plnú graffity a iného pouličného umenia, ktorá mi veľmi pripomínala Christianiu v Kodani, či “mesto v meste” Užopio vo Villniuse. Nachádza sa tu dokonca aj hostel s izbou v bývalej väzenskej cele.

Relatívne blízko od časti Metelkova si dávame prvú pauzu na kávu v príjemnej kaviarni s veľkou záhradou (Kavarna SEM). Objednávame si ju so sójovým mliekom, do ktorej nám dajú ale kravské. Nevadí, stáva sa, no záhradu majú peknú. Odtiaľ sa presúvame cez celé centrum, hlavné námestie s názvom Prešernov trg, či rôznymi historickými uličkami, námestiami, mostíkmi, tunelom, ako aj cez Centrálny trh (Adamič-Lundrovo nabrežje 6 )na ďalšiu kávovú zastávku. Tentokrát si dávame V60 v malej útulnej kaviarni s názvom Črno zrno.  Všetkým milovníkom kávy, môžem tuto kaviareň len a  len odporúčať.

Kofeinový doping sme potrebovali, pretože  nás odtiaľ čakal celkom slušný výšľap na Ľubľanský hrad. Odmenou nám bolo nielen zopár vypotených kalórii, ale aj  krásny výhľad na celé mesto.

Čas neúprosne postupoval a naše žalúdky sa začínali akosi pripomínať. Prostredníctvom Danovej aplikácie “happy cow” vyhľadávame nejaké vegan reštaurácie. Možností je na veľkosť mesta veľmi veľa, avšak väčšina z nich je v pondelok zatvorená. Mám pocit, že pondelok v Slovinsku, je ako u nás nedeľa. Nakoniec  na druhý pokus nachádzame Loving hut (vegánsku reštauráciu v štýle naber si, odváž a zaplať), cestou nakupujeme v miestnych potravinách nejaké zásoby na večer (pivo, pálenka, chlieb a jablkový burek) a Ľubľanu opúšťame. Smer Predjamsky hrad.

 3. Predjamský hrad

 Z Ľubľany na fotogenický hrad v skale neďaleko Postojnských jaskýň je to asi cca 60 kilometrov. Najprv po diaľnici a neskôr po krátkych serpentínach sme sa dostali na miesto celkom rýchlo. Odparkovali sme auto na neďalekom parkovisku, pričom si všímame vyššiu koncentráciu iných turistov. Hneď vidieť, že tento hrad patrí medzi “must see” miesta v Slovinsku. Okrem samotného hradu je možnosť navštíviť aj jaskyňu pod ním. V čase našej návštevy je však už vstup do jaskyne zavretý a tak si urobíme aspoň zopár pekných fotiek hradu.

Ani sme sa nenazdali a hodinky ukázali niečo po pol siedmej a my sme pomaly vyrazili do malého nie veľmi známeho mestečka Sežana, kde máme ubytovanie. Privítala nás veľmi príjemná majiteľka, ktorá nám na prichystala aj welcome drink –  ľadový čaj. Milé.

Ubytko sme mali  zajednané iba na jednu noc. A keďže na ďalší deň sme nemali už nič zabookované a byt sa nám páčil, pýtame sa miestnej či sa tu nemôžeme zdržať ešte deň navyše. Máme však smolu,  ďalšia noc je obsadená. Plán na večer je teda jasný, nájsť cenovo dostupné ubytovanie, kdekoľvek na juhu Slovinska do 15 km od pobrežia. Zdanlivo jednoduchá úloha, sa však javí v tomto období ako nemožná. Od miestnej majiteľky sa dozvedáme, že štát svojim občanom daroval 200 eurový poukaz na podporu cestovného ruchu a tak nielen zahraniční turisti, ale aj miestni sa húfne presunuli na juh. Povedzme si, 40 kilometrov dlhé Slovinské pobrežie nemá až tak neobmedzené možnosti na prespatie. Šťastie nás však neopustilo a nečakane zbadáme na Bookingu, že sa uvoľnila jedna izba v Portoroži.

4. mestá PIRAN / IZOLA /KOPER

 Dnešok sa niesol prvým serióznym cyklovýletom. Z mesta Portorož resp. z Bieleho kríža sme vyrazili celkom neskoro, asi okolo jedenástej, do neďalekého prímorského mesta Piran. Piran je starobylé mestečko na výbežku slovinského pobrežia. Má rozlohu 44,6 km² a žije tu 16 758 obyvateľov. Jeho dominantou je kostol a pre stiesnené prímorské mestečká netypicky veľké kruhové námestie Tartini. Prechádzame popri rampe (do centra majú auta vstup zakázaný) a dostávame sa najprv do miestneho prístavu a následne na veľké námestie. V Pirane je dosť ľudí, predovšetkým miestnych, je vidieť, že toto miesto je turisticky veľmi obľúbené. Nečudo, historické veľmi úzke uličky, krásne balkóny, prádlo zavesené na každom okne skoro ako v talianskych Benátkach…

Z Piranu pokračujeme po užšej ceste vedúcej hneď vedľa Jadranského mora až do časti Fiesa, kde sa nachádzala miestna pláž, zopár obchodov a camp. Odtiaľ strmým výšľapom po asfalte sme nabrali nadmorskú výšku a následným prudkým klesaním a serpentínami sme sa dostali k Strunjanske soline, čiže k tzv. soľným “pláňam.

Soľné pláne Strunjan sú najsevernejšie a najmenšie soľné pláne v Stredomorí, kde sa soľ ťaží tradičnými metódami viac ako 700 rokov. Dávame si tu krátku pauzu na oddych a v miestnom stánku kupujeme každý 0,5 l coca colu za 2,80 . Odtiaľ sa chvíľku presúvame po rušnej hlavnej ceste, no našťastie asi po 800 metroch odbočujeme na cyklotrasu, ktorá cez 200 metrový cyklotunel viedla až do ďalšieho prímorského mestečka Izola.

Centrum Izoly je taktiež historické a veľmi pekné s krásnou prímorskou architektúrou. Nemôžem si pomôcť, ale úzke uličky, mačacie hlavy, krásne 500 ročné budovy so starými okenicami a oranžovými strechami ma úplne fascinujú. V Izole opäť zastavujeme, tentokrát na kávu a pivo v miestnej krčme. Satelit hneď vedľa objavil aj pekáreň, v ktorej mali úžasný burek, tak typický pre juh Európy a ktorý u nás žiaľ nikde nedostať.

Z Izoly do ďalšieho mestečka Kopper vedie známa veľmi pekná cyklotrasa taktiež vedúca hneď popri Jadranskom mori. V Slovinsku je naozaj radosť bicyklovať. Do Kopperu prichádzame popri miestnych plážach (pláž v Slovinsku rozumej betónová platňa s betónovými schodami až do mora bez vĺn), až pri jednej zastavujeme aj my. Odkladáme bicykle, spotené dresy meníme za plavky a konečne končíme aspoň na chvíľku v mori bez vĺn, ktoré mi skôr pripomína akési jazero. Samotné mesto Kopper mi nepríde až tak pekné ako Izola, či Piran. Panorámu historického mesta celkom kazia obrovské stožiare. Hneď poznať, že je to prístavné mesto…

Späť do Porotorožu ideme po tej istej cyklotrase, pričom pár kilometrov pred mestom Strunjan meníme smer a zamierime si to smerom do obce Lucija a odtiaľ do mestečka Seča. Cieľ je sa dostať popri národnom parku k už vyššie spomínaným Sečovelijske soline (Sečovským soľným pláňam) až do Chorvátska. Na bicykli to je naozaj iba na skok, bol by hriech to nevyužiť. Niekde medzi Strunjanom a Sečou nám však Satelit ukazuje ako vyzerá “premet na bicykli”. V ostrej zákrute mu veľkej rýchlosti šmykne predné koleso a končí na zemi. Hrozivo vyzerajúci pád sa však obíde bez následkov, vyžiadal si iba zopár škrabancov a veľmi jemne preliačenú prilbu. Ponaučenie? Noste prilby! Vždy! Keby ju totiž Marek nemal, asi by tento pád skončil trošku inak .

Sečovlje soľné pláne sú najväčšími čiastočne prevádzkovanými slovinskými soľnými panvami a jednými z troch Piranských soľných plání. Ich prvá písomná zmienka pochádza z r. 1274, kedy boli určené podmienky výroby soli, predaja soli a dokonca aj predajnej ceny. V minulosti boli veľmi významné, no v súčasnosti nemajú väčšiu ekonomickú úlohu – ich základným účelom je ochrana prírody, etnológia, kultúra a cestovný ruch. Ich plocha poskytuje útočisko mnohým rastlinným a živočíšnym druhom. Sú chránené ako krajinný park , boli vyhlásené za lokalitu Natura 2000 , za zapísané miesto kultúrneho dedičstva a v medzinárodnom meradle za ramsarskú mokraď . Krajinný park Sečovlje Salina je prvým chráneným územím na národnej úrovni v Slovinsku, ktoré spravuje súkromná spoločnosť – Soline Proizvodnja soli doo, ktorú vlastní národný telekomunikačný operátor Telekom Slovenije .

Od nich k chorvátskym hraniciam to bolo už len na skok. Pôvodný plán bol prejsť aj niečo z chorvátskeho pobrežia, no keď sa na hranici pozeráme na hodinky a zároveň na množstvo áut, radšej to otáčame a ideme na pivo do neďalekej miestnej krčmy aj s terasou. Cestou naspäť na ubytko naberáme ešte zopár výškových metrov a bicykle odkladáme cca o pol deviatej. Konečne, na dnes stačilo. Rýchlo odkladáme bicykle, dávame sprchu, (Satelit aj whiskey), Dano medzitým už tradične pripravuje V60 a niečo po desiatej hodine nám to nedá a vyrážame na pešiu 6 km dlhú prechádzku popri mori do historického Piranu. Fotíme zopár nočných fotiek, dávame si na námestí zmrzlinu a otáčame to na ubytko spať.

 5. Tolmin Gorges

 V piaty deň sa presúvame z morského juhu do Triglavského národného parku. Dnes máme na programe menšiu túru po rokline Tolmin Gorges. Počas cesty autom zažívame slnko, ale aj dážď, či skoro 40 minútovú kolónu na diaľnici kvôli nehode. Nakoniec však k rokline prichádzame v normálnom čase, dokonca sa nám podarí zaparkovať auto na parkovisku hneď pri vchode (parking 3€ na hodinu).

Vstup do rokliny stojí 10€ (po 16tej hodine 8€). Tolminska roklina podľa Dana vyzerá ako menší Slovenský raj. Ja to porovnať neviem, keďže v Slovenskom raji som ešte nebola. Roklinou sa prechádza pomocou mapy, ktorá každého nasmeruje kadiaľ ísť a zároveň ukáže tie najzaujímavejšie a najkrajšie miesta. Výhľad s názvom  Medvedia hlava, kameň, zakliesnený medzi skalami, alebo sa prejsť po Diablovom moste. Takmer každý most, ktorý vedie cez nebezpečné územie (strmá roklina, divoká rieka) sa v Slovinsku nazýva Diablov most.

Tolminska roklina je veľmi podobná inej rokline s názvom  Vintgar Gorge, práve vďaka tyrkysovej rieke a skalám. Táto je však mimo turistickej trasy, preto je tu aj podstatne menej ľudí.

Praktické info:

Vzdialenosť: 2 km

Poloha: Národný park Južný Triglav, vedľa mesta Tolmin

Prevádzkové hodiny: Roklina Tolmin je otvorená od konca marca do začiatku novembra od 9.00 do 19.00 hod.

Z Tolminskej rokliny sme to na ubytovanie v Bohinjskej Belej mali cca 60 kilometrov. Vzdušnou čiarou možno 15 kilometrov. Avšak samotná cesta autom nám trvala skoro hodinu a pol, keďže trasa celý čas viedla po úzkej ceste s milión serpentínami. Najvyšší bod bol vo výške vez 1200 nad morom. V tomto prípade môžem prehlásiť, že aj cesta bola zážitok.

Na ubytovanie prichádzame okolo pol siedmej, pričom hneď nás víta domáca, oznamuje pravidlá domu a inkasuje od nás miestnu daň za ubytko. Bývame v byte s dvoma izbami, kuchyňou a kúpeľňou, ktorej jedna stena pozostáva zo skalného masívu, na ktorý je dom akoby prilepený.

 6. Jazero Bled

 Do spánku je ešte času dosť, rýchlo sa prezliekame, vyberáme bicykle a ideme preskúmať toľko fotografované a asi najznámejšie miesto v Slovinsku – jazero Bled. K jazeru prichádzame tesne po západe slnka, napriek tomu vyťahujem aspoň mobil nech urobím jednu snímku.

Na večeru si vyberáme asi najluxusnejšie miesto na celom Blede, akúsi luxusnú reštauráciu s názvom Kavarna park priamo pri jazere s výhľadom na kostolík na ostrove. Môj backpackerské ja prekvapene krúti hlavou nad cenami, na druhej strane, sme na dovolenke predsa! Vyberáme si nakoniec burger za 15 eur, limonádu za skoro 5 eur a užívame si zaslúžený chill. Potom už len krátka cykloprechádzka po centre a otáčame sa na ubytko vymyslieť program na zajtra a spať.

 7. Túra na Vogel (1.922 m.n.m)

 Dnes sme opäť vymenili bicykle za turistiku, pričom Marek naplánoval túru na vrch Vogel (1.922 m.n.m) v Triglavskom národnom parku. Túra je kombinácia lanovky a šliapania do kopca. Cena spiatočnej lanovky je 26 eur a tak odparkujeme auto na neďalekom parkovisku a kupujeme lístky. Lanovka je jednokabínková, vojde do nej asi 40 ľudí a jazdí každú pol hodinu. Za nejakých 25 minút sa zrazu ocitáme v nadmorskej výške 1500 m.n.m. Hneď po vystúpení vyberáme fotoaparáty, keďže sa nám naskytol úplne nádherný výhľad na jazero Bohinj.

Dlho sa však nezdržiavame a asi o 700 metrov ďalej nastupujeme na druhú lanovku, tentokrát štvorsedačkovú a vystupujeme na Rijavej skale . Odtiaľ vyrážame pešo cez Orlove glave až na Vogel. Počasie nám vychádza,  slnko nádherne svieti , len kde tu sa objaví oblak. Všade navôkol sa nám naskytajú nádherné kruhové výhľady a tak za tento deň sme vyfofili 2/3 kapacity SD karty vo fotoaparáte.

Túra na Vogel nie je náročná, asi na dvoch úsekoch sa nachádzajú natiahnuté laná, prípadne strmý zraz, avšak nič hrozné. Cesta nahor od lanovky nám trvá približne hodinu a pol. Na vrchole ešte vychytávame pár minút slnko, no za pár minút sa už zatiahlo, zdvihol sa vietor a tak sme sa radšej hneď otočili o niečo nižšie do závetria, kde sme si aj urobili pauzu na kávu a utekali dole. K lanovke sme prišli okolo pol šiestej.

Všetky potrebné informácie o lanovke nájdete  TU.

 8. Cyklotúra od jazera BLED, cez Pokljuka, jazero BOHINJ

 Ráno vstávame o niečo skôr, dávame sa dokopy a vyrážame na ďalšiu serióznu cyklotúru. Má 70 kilometrov a prevýšenie viac ako 1200 výškových metrov, pričom 70% výškových naberáme v prvých 20 kilometroch.

Z ubytovania  vyrážame niečo pred desiatou smerom k jazeru Bled. Satelit vybral akúsi lesnú cestu s prvým značným stúpaním hneď v úvode. Našťastie netrvá dlho a ani sa nenazdáme sme pri Blede. Odtiaľ pokračujeme po asfaltovej ceste ďalej opäť stúpaním cez dedinky Grabče a Krnicu. Za Krnicov však začala naozajstná lahôdka. 18% stúpanie striedalo ďalšie, potom ešte ďalšie a za zákrutou ďalšie… Z nadmorskej výšky cca 600 m.n.m sme si to na pár kilometroch poctivo vyšľapali do nadmorskej výšky cca 1300 m.n.m. Cesta bola pekná (neviem ale či Heňa bude súhlasiť ), napriek tomu, že po nej chodili autá. Viedla totiž lesom s občasným výhľadmi na okolité kopce Triglavského národného parku. Prvú serióznu pauzu na kávu sme si dali v športovom centre Pokluja. Inak, vedeli ste že na  tomto mieste trénujú slovinskí biatlonisti?

Z Pokljuky už bola trasa oproti tomu čo sme absolvovali už úplná pohoda. Čakal nás krásny zjazd s nádhernými výhľadmi, až kým som na jednom mieste nepocítila, že mi akosi neidú dobre brzdy. Ten pocit, keď stláčam brzdové páčky a bajk až tak nereaguje ako by mal, je dosť nepríjemný. Keď som to oznámila Satelitovi, namiesto racionálnej reakcie chytil mierny záchvat, že či sa chcem zabiť (ako keby som si brzdové lanko uvoľnila schválne ) , ale potom mi spolu s Danom dotiahol lanko a mohli sme spokojne zjazdovať späť na nejakých 500 m.n.m.

Počas cyklotrasy sa zastavujeme aj pri Bohinjskom jazere, kde si dávame pauzu na osviežujúce kúpanie, pričom voda v ňom mohla mať asi 16 stupňov. Táto krátka pauza nám brutálne pomohla, totálny pocit znovuzrodenia po tom šialenom stúpaní nielen pre naše nohy.

 9. Peričnik waterfall

 Náš výlet sa pomalý končí a tak posledné dni v Slovinsku plánujeme oddychovo. Z Bohijnskej Belej vyrážame pozrieť najznámejšie vodopády v Slovinsku Peričnik slap, alebo Peričnik waterfall. Sú to 52 metrov vysoké nádherné vodopády neďaleko mestečka Mojstrana. Niekde som čítala, že za vstup na vodopády sa platí, no my sme len odparkovali auto (mimochodom vidieť ich už rovno z parkoviska) a vyrazili mierne kamenistou cestičkou rovno k nim. Je vidieť, že tieto vodopády sú obľúbené, bolo tu celkom dosť ľudí, no veľmi to až tak neprekážalo, keďže sme sa akosi všetci rozliezli v priestore. Peričnik waterfall sú čarovné aj v tom, že sa dá prejsť popod nich, čo dodáva úplne inú perspektívu.

Táto oblasť, kde sú vodopády, je zároveň aj výstupová trasa na Triglav. Ten sa nachádzal vzdušnou čiarou priamo pred nami, aj keď sme ho nevideli. Triglav, najvyšší vrch Slovinska a Júlskych Álp ma láka už dlho, avšak časové dôvody nám neumožnili vyliezť naň. Snáď nabudúce.

 10. Maribor city

 Do Mariboru prichádzame celkom rýchlo. V hosteli zhadzujeme batohy a prezliekame sa.  Marek medzitým na instagrame objavil, ze v Maribore sa konajú majstrovstvá Európy v downhille. Všetci vidíme ako mu zasvietia oči a tak je rozhodnuté. Oddych na izbe rušíme a rýchlo autom vyrážame k miestnemu bike parku Maribor bike park Pohorje, ktorý bol vzdialený asi 5 km.

Preteky ešte v pohode stíhame. Vidíme kopec jazdcov, medzi nimi na trati aj takého Adama Rojčeka, či iné známe mená (ktoré pozná z našej partie asi len Satelit).

Večer trávime v centre mesta. Dávame si  večeru, miestnu IPU za 6,50 € , miestny koláč a prechádzku. Celkom v pohode zakončenie výletu.

Slovinsko je síce rozlohou malá krajina, no ukrýva v sebe kopec nádherných miest, ktoré som počas môjho týždňového výletu aj tak nestihla vidieť. Napríklad spomenutý Triglav, nádherné 24 kilometrov dlhé  jaskyne Postojnska jama, alebo Škocjanske jaskyne, vodopády Savica pri jazere Bohinj, roklina Mosnica, roklina Vintgar, či prírodná rezervácia Zelenci. Som si istá, že Slovinsko minimálne ešte raz navštívim.