AKO SME TRI DNI STANOVALI NA SICÍLII -

Výlet na Sicíliu bola neplánovaná akcia. Ale ako sa hovorí, neplánované sú väčšinou tie najlepšie. Na takýto výlet sa nestihnem ani poriadne tešiť, je preto malá šanca, že sa stihne niečo pokaziť 🙂 Úprimne, pri kombinácii štátneho sviatku pripadajúceho na pondelok, lacnej letenky, chute niekam ísť a dobrej partie to ani nemohlo inak skončiť.

Leteli sme z Budapešti cez nízkonákladovku Wizzair, pričom spiatočná letenka do Catanie nás vyšla na nejakých 80 €. Prileteli sme o jedenástej večer, čo bolo celkom neskoro. Hneď po prílete sme si to zamierili k našej autopožičovni, ktorá sa však nenachádzala v letišnej hale, ale bola potrebná asi päť minútová prechádzka (z letišnej haly, zabočte doprava a asi 5 minút rovno). Auto sme si požičiavali od spoločnosti Target rent . S plným krytím a službou „full to full“ nás vyšlo dokopy na cca 220 €. Auto sme si požičiavali v mnohých krajinách, od Lotyšska cez Kanárske ostrovy, či Portugalsko, avšak na Sicílii mi prišli ceny jednoznačne najvyššie . Keďže sme boli piati, logicky sme žiadali aj päťmiestne auto, avšak vždy počas ciest je dobré mať na pamäti, že tam, kde vidíme elementárnu logiku my, nemusia ju vidieť aj ostatní. Vyfasovali sme totiž papierovo štvormiestnu liliputánsku Citroen C 1, čo tento fakt veľmi ťažko niesol môj 198 cm vysoký priateľ, ktorého každý nevolá inak, ako Satelit. Ten totiž hneď na začiatku výletu zahlásil, že viac ako 300 kilometrov týmto autom odmieta ísť (nakoniec sme prešli vyše 1000 :D). Talianska logika je mnohokrát diametrálne rozdielna od tej našej, preto vám odporúčam sa u vašej autopožičovni uistiť, že v prípade, ak by ste prileteli v nočnej hodine tak ako my, aby tam na vás aj počkali. Stretli sme totiž aj nejakých nešťastníkov, ktorí si objednali vyzdvihnutie auta na konkrétnu hodinu a ich autopožičovňa bola jednoducho zatvorená.

Tak ako na Tenerife, aj tento výlet sme poňali lowcostovo a spali sme v našom tradičnom hoteli s názvom “Millionstars”. Konkrétne miesto sme síce nemali vybraté, avšak hneď na druhý pokus sa nám jedno skvelé predsa len podarilo nájsť. Pár kilometrov od Catanie, pláž s názvom Spiaggia di San Marco. Príjemné, nikým a ničím nerušené miesto, na ktorom sa mi naskytol krásny východ slnka s rybármi v popredí a tak úžasným zvukom vĺn Stredozemného mora. Mám rada naše klasické backpackerské rána, kedy si ešte s polozobudenými očami a vlasmi zlepenými od slaného morského vzduchu vychutnávam Dadinu parádnu kávu z koťoga a Satelitov expedičný chlieb (rozumej, ten ťažký čierny kyslastý z Kauflandu) ktorý síce nikomu nechutí, ale k výletu proste patrí.

Keďže necelú polovicu našej päť člennej expedície tvorili vyštudovaní geológovia, nemohli sme si nechať ujsť návštevu prírodnej rezervácie Macalube di Aragona nachádzajúcej sa 4 km od mesta Aragon a 15 km od mesta Agrigento. Toto miesto nápadne pripomína mesačnú krajinu s miniatúrnymi krátermi a gejzírmi, ktoré vznikli v dôsledku miešania metánu so slanou vodou. Nadšenci geológie si tu určite prídu na svoje. Toto miesto je však od roku 2014 pred verejnosťou uzavreté kvôli tragickej nehode, kedy jedna z miniatúrnych sopiek vybuchla následkom čoho zomreli dve deti. V čase našej návštevy sme o tejto skutočnosti nevedeli, preto nás aj prekvapili všadeprítomné tabule o zákaze vstupu (zásadne v taliančine) a ostnatý plot nachádzajúci sa po celom obvode. Koho neodradia prvotné prekážky, vie sa tam aj tak bez najmenších problémov dostať, keďže asi po sto metroch je plot poškodený a stačí ho len prekročiť. Samotné miesto v súčasnosti na prvý pohľad pôsobí veľmi zanedbane, chodníky sú pod neustálym vplyvom geologickej činnosti poškodené, informačné tabule vyblednuté, napriek tomu bola pre nás táto prírodná rezervácia pre svoju inakosť a nekomerčnosť veľmi zaujímavá. Ak sa tam rozhodnete ísť, buďte opatrní a dôsledne zvažujte každý krok, pretože pôda je nestabilná a mäkká. Predsa len, nie zbytočne je dané miesto uzavreté.

Pre milovníkov histórie odporúčam navštíviť mesto Agrigento, ktoré patrí k najstarším mestečkám v okolí Stredozemného mora. Nájdete tu slávne Údolie chrámov zapísané aj v UNESCO, čo je archeologický park s dórskymi chrámami, hrobkami a cintorínom.

Naše ďalšie kroky viedli na jedno z najznámejších miest na Sicílii, ku Scala de Turchi, v preklade „Schodisko Turkov“ vzdialeného asi 20 minút autom od Agrigenta po ceste SS115. Scala de Turchi je snehobiely útes, ktorého tvar pripomína nepravidelné schodisko. V minulosti táto oblasť častokrát čelila nájazdom tureckých pirátov, v súčasnosti je jednou z najvyhľadávanejších atrakcii na Sicílii. V čase našej návštevy však nebolo možné sa po tomto útese prejsť kvôli postaveným zátarasám, avšak jej prírodná krása sa dá vychutnať aj z diaľky, za predpokladu, že vám nebude prekážať to množstvo ľudí, ktoré sa na neďalekej pláži určite bude nachádzať.

Na Sicíliu sme sa vybrali v máji. Skvelý čas, kedy je cez deň príjemne teplo (aj na kúpanie), avšak na plážach je stále málo ľudí. Veľmi pekná pláž, na ktorú sme počas našej cesty natrafili, bola Siculiana Marina. Privítala nás zlatým pieskom a krištáľovo čistou vodou a hlavne v tom čase s minimom ľudí. Keď si urobíte prechádzku až k dominantnému skalnému masívu, geológov určite potešia vytvorené kryštály sádrovca.

Keďže celý náš výlet sme boli „ubytovaní“ pod hviezdami a slnko neplánovalo byť na oblohe večne, nastal pomaly čas na hľadanie ďalšieho vhodného miesta na prespatie. Siculiana Marina bola síce pekná pláž, avšak nie celkom vhodná na tento účel. Putovali sme teda ďalej, až sme dorazili na miesto s názvom Eraclea Minoa. Táto päť kilometrov dlhá pláž lemovaná borovicovým lesom je súčasťou nedotknutej prírodnej rezervácie. Rovnako je považovaná za jednu z najkrajších pláži na celom ostrove. Neostať tu na noc? V žiadnom prípade 🙂

Na pláži sa nachádzalo niekoľko reštaurácii s peknými terasami, avšak v čase nášho výletu bola otvorená len jedna. Túžba po čapovanom pive a pravom talianskom picolle nás „prinútila“ urobiť si prestávku v hľadaní toho „pravého miesta“ na spanie. Deň sa už schyľoval k svojmu koncu a pred nami sa začal ten neodmysliteľný dovolenkový gýč v podobe západu slnka nad Stredozemným morom. Keď sa pláž ponorila do tmy, zahliadli sme po nej behať okrem zopár túlavých psov aj zvieratko, ktoré by sme na sicílskej pláži vôbec nečakali, ryšavú líšku. Hmm, v noci bude veselo 🙂 Ubytovanie sme si nakoniec našli na terase vedľajšej ešte neotvorenej reštaurácie. Bolo to naozaj dokonalé miesto. Vďaka zastrešeniu na nás v noci nespadla rosa a my sme pekne v suchu mohli opäť zaspávať pri upokojujúcom zvuku morských vĺn.

V noci našťastie „veselo“ nebolo a ráno som vstala opäť prvá ja. Rybári boli už tradične na svojom mieste a v diaľke bolo jasne vidieť aj dlhý biely útes Capo Bianco. Momentov, kedy len tak sedím a vychutnávam si daný moment bez akýchkoľvek vedľajších myšlienok mám z cestovania najradšej. Nazývam to, akousi „práčkou myšlienok“. Postupne začali vstávať aj ostatní. Raňajky v podobe Dadinej super slovenskej kávy, talianskej grappy a už mierne „fermentovanej“ talianskej šunky s pečivom nás úspešne nakopli za ďalším putovaním po ostrove.

Ďalší deň sme sa vybrali do mesta Palermo. Pekné úzke uličky, špinavé bočné uličky, chaos v doprave, autá s preliačenými nárazníkmi, monumentálne historické stavby, taliansky temperament a skvelé cestoviny. Asi takto by som v „hashtagoch“ charakterizovala toto najväčšie mesto na Sicílii. Aj keď nepatrí medzi nablýskané a najčistejšie mestá v Európe, má v sebe akýsi južanský temperament, ktoré by bolo škoda nezažiť, keď už sa budete na tomto ostrove nachádzať. Keďže nastal čas obeda a naše bruchá začali spievať, rozhodli sme sa nájsť dobrú taliansku reštauráciu. Tých tam nájdete veru dosť, je dobre sa ale vyhnúť klasickým „pasciam na turistov“, ktoré sa ako všade inde vo svete nachádzajú na tých najturistickejších miestach. Nenechajte sa zlákať čašníkmi na predraženú pizzu za 10 eur, ale vyberte sa do bočných nenápadných uličiek, v ktorých nájdete ten pravý kulinársky poklad. My sme jednu takúto našli, ceny podobné tým slovenským, avšak na rozdiel od tých našich prepitné tzv. tips nie je na dobrovoľnej báze, ale stanovuje si to samotná reštaurácia (približne 2 € / osoba). Ak máte radi tenkú chrumkavú pizzu ako z reklamy na Risstorante, budete na Sicílii sklamaní, robia tu väčšinou ťažké s hrubým cestom a s množstvom ingrediencii na vrchu. Tenké chrumkavé pizze si viete dať skôr v okolí Neapola. Sicílska kuchyňa je známa pre výborne cestoviny (odporúčam sépiové), jedlá z rýb, či rôznych morských plodov. Nevynechajte ani typické jedlo arancini, čo sú vyprážané ryžové guľky plnené mäsovou zmesou.

Čas posunúť sa ďalej cez sever ostrova smerom na východ. Ďalšia zastávka, Riserva naturale Laghetti di Marinello. Naše prvé kroky viedli na pláž Marinello, tichú pláž so zlatistým pieskom, ktorá je taktiež označovaná medzi najkrajšie na Sicílii. Dostanete sa k nej nenápadným vchodom cez záhradky a starý most, takže sa oplatí nasledovať domácich, ktorí sem chodia chytať ryby.

Z našej strany to však láska na prvý pohľad nebola, no rozhodli sme sa jej dať druhú šancu krátkou prechádzkou smerom k morským jazierkam Laghetti di Marinello. Tie nás zaujali oveľa viac. Sú to krásne morské jazierka v bezprostrednej blízkosti Tyrrhenského mora, ktorých obrysy sa pravidelne menia v dôsledku morských prúdov a búrok.

Keďže žiaden deň netrvá večne, opäť nadišiel čas hľadať si dobré miesto na spanie. Našim najlepším pomocníkom je v týchto prípadoch aplikácia maps.me. Detailné mapy fungujúce aj v offline v režime, cez ktorú objavíte aj také miesta, ktoré sa v turistických bedekroch nespomínajú, alebo ak aj áno, tak len minimálne. Tentokrát sme si to namierili na pláž Grotte beach Mongiove a urobili sme veľmi dobre. Asi sto metrov dlhá pláž so zlatým pieskom na jej konci ukrývala krásne skalné útesy Grotte di Mongiove. Perfektné miesto na utáborenie a pozorovanie každodenného scénického a nikdy sa nezunujúceho divadla – západ slnka. Vyťahujeme talianske vína, zvyšok grappy a pohoda môže začať. Dada s Erikom medzitým chystajú pre našu expedíciu večeru v podobe „burgra na taliansky spôsob“. Vyrábajú improvizovaný grill z ploského kameňa pod ktorý vkladajú varič. Nikde nikoho, len v diaľke svieti zopár svetiel. Cítime sa ako čistí “robinsoni”.

Posledný deň dávame sicílskemu pobrežiu zbohom a vydávame sa do hôr. Dnešný cieľ, vytúžená Etna (3.345 m.n.m.). Cestou sa určite zastavte mestečku Taormina, ktoré vám ponúkne okrem iného aj jedno z najkrajších historických centier na ostrove. Centrum tohto mestečka je však aj najturistickejšie a tým aj najdrahšie. My sme na toto mestečko už ale nemali čas, zastavili sme sa tu akurát tak natankovať auto ?

Na Etnu sa viete dostať buď

severnou trasou (opustite diaľnicu A18 na výjazdu Fiumefreddo, dostanete sa do dediny Linguaglossa a odtiaľ k chate Mareneve, kde je parkovisko. Odtiaľ jazdia hore (samozrejme nie úplne na vrchol) terénne autobusy.
južnou trasou (opustite diaľnicu A18 na výjazde smer Catania a odtiaľ smer Nicolosi, prípadne diaľnicu opustíte na výjazde Giarre a odtiaľ smer Zafferanu, až sa dostanete k chate Sapienza (1.910 m.n.m.), kde je parkovisko a odtiaľ vedie lanovka hore.

Osobne si myslím, že výhodnejšia je južná trasa, ktorou sme sa vybrali aj my. Autom sme sa dostali až ku spomínanej chate Sapienza (1.910 m.n.m.). Odtiaľ môžete ísť buď:

peši až úplne hore (výlet ku kráteru a naspäť by vás peši vyšiel podľa môjho odhadu na cca 9 -10 hodín),
alebo sa vyveziete drahou lanovkou (30,- €)a z hornej stanice pôjdete pešo,
alebo si kúpite lístok na lanovku (30,- €) a terénny autobus (22,-€), ktorý vás vezme z jej hornej stanice s povinným príplatkom za (pre mňa zbytočné) služby lokálneho guida (9,- €), ktorý vás aj tak nezoberie k samotnému kráteru, ale iba na pár metrov od parkoviska vzdialený vedľajší kráter, keďže samostatný výstup na vrchol sopky je oficiálne zakázaný. Ak sa však nenápadne vášmu „oficiálnemu“ guidovi “stratíte” z dohľadu môžte samostatne pokračovať peši až na samotný vrchol Etny (asi 45 minút).

Nedostatok času nás prinútil využiť tretiu možnosť, že sme sa od konečnej zastávky terénnych autobusov vybrali hore samostatne aj napriek zákazu. Taliani sú si výnimočnosťou Etny vedomí a snažia sa na tom patrične zarobiť tvrdením, že samostatný výstup na vrchol je nebezpečný a bez guida takmer nemožný. Samozrejme, že to nie je pravda. K výstupu potrebujete akurát tak dobré topánky, teplú bundu, vodu, drobné jedlo a ak hore bude ešte sneh určite si vezmite aj slnečné okuliare, či krém na opaľovanie. My sme mali šťastie na pekný vychodený chodník, no ak vy by ste to šťastie nemali, prikladám aj GPS súradnice – 37° 45′ 6.1056″ N, 14° 59′ 34.5618″ E, alebo aj iný formát: N 37°45´06.1″, E 014°59´34.5″

link: http://www.thegpscoordinates.com/italy/sicily/mount-etna/

Cesta na vrchol bola očarujúca. Miestami sme sa vôbec necítili ako na Sicílii, ale naopak, ako niekde na Islande, keďže v čase nášho treku tam bol ešte sneh. Nádherné výhľady na okolitú scenériu nás celý čas sprevádzali. Na vrchol sme došli asi po 45 minútach. Privítal nás neopísateľný pach síry, vlhká a horúca zem. Satelitovi bola zima na ruky, keďže ako správny gentleman mi dal svoje rukavice, ktoré som ja samozrejme zabudla, tak si ich ohrieval priložením na zem. Veľkosť samotného krátera ma úplne prekvapila a spolu s všadeprítomným sírnym zápachom, z ktorého mi bolo miestami slušne zle, to vytváralo zaujímavý zážitok.

Výstup na Etnu bol určite jeden z najväčších highlightov výletu na Sicíliu a odporúčam to každému, kto sem zavíta. Sicília stále v sebe ukrýva veľmi pekné a masovým turizmom ešte nezasiahnuté miesta, na ktorých sa viete cítiť ako robinsoni. Ćo ma však prekvapilo bol extrémny neporiadok a kopec čiernych skládok, ktoré nebol problém vidieť aj v národných parkoch. Je smutné ako si tunajší ľudia neuvedomujú dôležitosť ekologického zmýšľania a svojím konaním prispievajú tak k deštrukcii prírodných krás na vlastnom ostrove, ktorý žije predovšetkým z turizmu. Verím, že sa to časom zmení. Siciliu však napriek tomu odporúčam ako skvelé miesto na strávenie letnej dovolenky, či už sa rozhodnete pre backpackerskú variantu, alebo tú klasickú. Dôležité je cestovanie si vychutnať.

A na záver záverečná bodka v podobe krátkeho videjka z nášho tripu 🙂