PORTUGALSKO OD SEVERU NA JUH

Portugalsko. Krajina krásnych útesov, rozbúrených vĺn Atlantiku, surferov, portského vína, okachličkovaných domov, či nádherných pláží. Ó áno, lákalo ma už nejaký ten čas. Veľmi som sa potešila, keď som jedného dňa zbadala na mnohým už notoricky známej stránke Fly4Free.com akciové letenky do Lisabonu. Nízkonákladovka Ryanair opäť nesklamala a my sme sa do hlavného mesta Lisabonu dostali z Krakowa za 80,- € . Na túto cenu letenky mám akosi šťastie, keďže sa mi za rovnakú sumu podarilo nájsť letenky aj na Tenerife, Gran Canariu, či Sicíliu 🙂

POČASIE

Do Portugalska sme vycestovali v marci. Úprimne, toto obdobie nie je veľmi najvhodnejšie na návštevu. Počasie bolo veľmi premenlivé, menilo sa pomaly každé dve hodiny. Slnko vystriedal dážď, dážď zase teplé slnko a stále dookola. Od domácich som sa dozvedela, že práve tento mesiac je v Portugalsku čo sa týka stálosti počasia “najhorší”. Nuž, už chápem tie akciové letenky 😀 Najlepší čas na návštevu tejto skvelej krajiny je máj až jún, kedy zrážky nehrozia a teploty sú na objavovanie ideálne, okolo 19 až 25 stupňov.

AUTO, TRADIČNÝ PARŤÁK NA CESTÁCH

Auto je na našich výletoch základ. S ním sme časovo slobodní a dostaneme sa kam len chceme. Objednávali sme si ho asi týždeň vopred u spoločnosti GoldCar. S plným krytím a službou “full to full“, nás na šesť dní vyšlo na 123 €.  Na Portugalsko sme mali vyčlenených sedem dní a keďže sme toho chceli vidieť čo najviac, využívali sme vo veľkej miere tamojšie diaľnice. Systém platenia mýtneho sa mi na prvý pohľad zdal mierne komplikovaný a mýtne drahé. Našťastie systém jeho úhrady je v skutočnosti celkom jednoduchý, no mýtne je žiaľ naozaj pridrahé. Aj keď sme portugalské diaľnice využívali od severu až na juh a spať, zaplatili sme celkovo za 6 dní šialených 68,70 €.

AKO HRADIŤ MÝTNE?

1. Pri prevzatí auta z autopožičovne si môžete doobjednať “krabičku v aute” tzv. toll, do ktorej si nabijete cez kreditnú kartu kredit (pozor, u našej auto požičovni nebolo možné si kredit nabiť cez debetnú kartu) v sume 75,- €. Kredit, ktorý počas svojho výletu neminiete, vám po vrátení auta do dvoch týždňov autopožičovňa vráti. S touto mini krabičkou v aute môžete brázdiť diaľnice jedna radosť a hlavne pri prejazde mýtnou bránou využívať zrýchlený zelený pruh s označením “via verde“. Vždy po prejdení mýtnej brány sa vám zobrazí suma, ktorá vám z kreditu bude odpočítaná.
2. Ak si požičiate auto bez “toll” a napriek tomu budete prechádzať diaľnicami, tak na starších úsekoch diaľnic sa nachádzajú mýtne brány, kde sa dá za daný úsek rovno zaplatiť. Na novších úsekoch len prejdete mýtnou bránou a mýtne uhradíte na portugalskej pošte. Nevýhodou tohto systému je, že na pošte môžete mýtne za konkrétny prejazd úseku diaľnice zaplatiť nie skôr ako dva dni a nie neskôr ako päť dní od samotnej cesty.
3. Ak budete v Portugalsku vlastným autom, poplatky za diaľnice môžete hradiť v bránach označených ako electronic toll dvoma spôsobmi:

EasyToll – auto sa zaregistruje a spáruje s platobnou kartou. Mýtne sa vám potom pri prejazde branou automaticky odčíta z karty. Registráciu je dobré uskutočniť na predajnom mieste, ktoré však nie sú na všetkých hraničných prechodoch (viac info TU ).

TollCard – predplatená karta, z ktorej sa bude poplatok za mýtne strhávať. Po zakúpení sa musí aktivovať zaslaním SMS s kódom karty a poznávacou značkou. (viac info TU ).

Oficiálne info nájdete TU.

Mapy spoplatnených diaľnic TU.

ČO SI URČITE POZRIEŤ?

Auto sme poriešili a my sme mohli konečne vyraziť. Smer, Lisabon. Hneď po príchode nás čakala neľahká úloha, kam zaparkovať auto. Všade úzke uličky, jednosmerky, žlté električky a ďalšie jednosmerky. A ak aj nejaké to parkovacie miesto sa objavilo, tak len pre domácich. Naše 20 minútové krúženie v okolí nášho hostela sme nakoniec vzdali zaparkovaním v podzemnom platenom parkovisku hneď pod pekným námestím Square of Figueira. Prvé kroky viedli do nášho hostela s efektným názvom We love f*cking tourist 😀 . Názvom sa netreba nechať zmiasť, turistov tam naozaj majú radi. Veľmi pekný hostel, s príjemnou mladou recepčnou, ktorá nás hneď na privítanie ponúkla čajom. Bolo to miesto plné freelancerov, travel blogerov, či len tak potulných backpackerov. Priateľská, ba priam až rodinná atmosféra na nás sálala z každej strany. A tie výhľady z okna! Pri check oute sme ako bonus dostali certifikát, na ktorom bolo čierne na bielom akí sme “f*cking amazing tourists” 😀 Milé.

Lisabon je veľmi pekné mesto, ktoré sa vypína na siedmich pahorkoch. V každom kúte viete nájsť známe miradouros (vyhliadky), z ktorých sme mali mesto ako na dlani. Najznámejšou je Miradouro Castelo, no mne asi najviac učarovalo Miradouro S. Pedro de Alcantara.

Lisabon je mesto (nielen) pouličného umenia. Dokonalý streetart, ktorý atmosféru  neničí, ale práve naopak, efektné dotvára, som našla počas túlania sa v mestskej časti Bairro Alto. Po pár krokoch sme zase začuli príjemnú hudbu pouličného hudobníka. Prinútila nás nachvíľu sa zastaviť a vychutnať si daný moment. Keď  sme sa s ním dali do reči,  zistili sme, že ide o mladého hudobníka pod menom Vasco Ibeiro. Jeho tvorbu si viete vypočuť TU.  Mám rada takéto chvíle, kedy na svojich cestách môžem spoznať kopec tvorivých a originálnych ľudí a ich životné príbehy. Pre mňa sú to tie najkrajšie cestovateľské momenty.

Pokračovali sme v strácaní sa v spletitých úzkych uličkách za cinkotom typických žltých električiek a vôňou portugalského koláčika pasteis de nata, až sme sa dostali do mestskej štvrte Alfama. Mestská štvrť, ako vystrihnutá z portugalskej pohľadnice. Keď sa s pribúdajúcim časom postupne zahaľovala do tmy, ukázala nám aj svoju stránku o ktorej sa bežne na blogoch nepíše. Každých sto metrov nás zastavoval predajca, cracku, weedu, hašu a pod. Ale aj to  patrí k samotnému mestu 🙂

Vždy, keď sa niekde nachádzame, snažíme sa predovšetkým navštíviť  lokálne, bežnými turistami nenavštevované miesta. A ak je to spojené s hudbou a umením, som v raji. Veľa turistov navštevuje známu LX Factory, čo je lisabonská verzia košickej Tabačky, či bratislavského KC Dunaj. Nájdete tu umelecké obchody, hipsterské kaviarničky, designerske značky a pod. My sme však za pomoci kamaráta objavili niečo celkom iné. Skutočnú portugalskú subkultúru, squat s názvom Disgraça. Z vonku nenápadná budova, z vnútra trojposchodový klenot. Komunitné centrum na štýl košického KLUBu. Na prvom poschodí sa nachádzali rôzne tvorivé dielne, prednášky, či  galérie, o poschodie nižšie priestranný bar, ktorý by som prirovnala ku košickému Colloseu (naleštený luxus nečakajte), s dobrým pivom bez turistickej prirážky, či vegánskym jedlom dostupným počas vybraných koncertov za naozaj symbolickú cenu. My sme vychytali  “vegan rybu” s ryžou za 2 eurá. A veru, chutila naozaj ako ryba 🙂

Dorazili sme tam práve včas. V ten večer sa tam konal koncert Bleeding Dirtbirds. Zoskupenie hudobníkov z rôznych kútov sveta, ktorí sa na pár týždňov vždy stretnú a strávia spoločnú dovolenku koncertovaním po Európe. Skvelá folk-punková akcia, počas ktorej sme stretli aj veľmi príjemne portugalské dievča Anu, s ktorou sme si hneď ľudsky sadli. Dokonca až natoľko, že asi po hodine od zoznámenia nás pozvala k sebe domov, kde nás pohostila domácim portským vínom. A že vraj Slováci sú pohostinný národ. Neviem kedy táto “povera” vznikla, ale mám pocit, že od Portugalcov sa ešte máme čo učiť 🙂 Večer však nekončil a Ana nás zoznámila aj so svojim priateľom, ukázala lokálny miradouros, ako aj vychytený bar medzi miestnymi, Casa Independente. Ak by ste sa mali chuť dokonale vyblázniť, je to to pravé miesto 🙂 Thanks Ana, you´re such lovely person 🙂

Navštívili sme aj lisabonské notorické známe miesta, ako  Rossio square, Casteo de Sao Jorge, Praca Luis de Camoes, či svetoznámy Elevador de Santa Justa. Možno niektorí vedia, iní nie, aj Lisabon má svoju sochu Ježiša Krista podobnú tej v Rio De Janeiro. Tá portugalská sa nazýva Cristo Rei, čo v preklade znamená kráľ Kristus. Socha má podobu Ježiša Krista s otvorenou náručou. Dominantným prvkom je však 75 metrov vysoká štvor-stĺpa brána, na ktorej stojí „len“ 28 metrov vysoká socha.

Lisabon je krásny, avšak Portugalsko nie je len o ňom. Na druhý deň sme vyrazili ďalej. Tentokrát sme si to namierili na najzápadnejší bod kontinentálnej Európy, Mys Cabo da Roca. Návšteva tohto najzápadnejšieho bodu je u turistov veľmi populárna, nachádza sa tu aj biely funkčný maják, ktorý je tu dominantou. Nájdete tu aj pamätník a na ňom vytesané súradnice mysu 38°47′ s. š., 9°30′ z. d. Nevýhodou je, že pokoj Cabo da Roca je permanentne ničený “nájazdmi japonských turistov” s foťákmi na krku a ktorí boli úplne všade. Rozhodli sme sa výhľady na okolité skalné útesy vychutnať z úplne opačnej strany, čo sa ukázalo ako veľmi dobrý nápad. Tam kde sme boli my, nebola ani noha 🙂

Tajný tip: Z hlavnej cesty nechoďte až úplne k majáku a pamätníku, ale odstavte auto asi 100 metrov pred hlavným parkoviskom. Po pravej strane uvidíte vychodené chodníčky, ktoré vás zavedú až k útesom, z ktorých sa vám naskytnú neskutočné výhľady.

Putovanie pokračuje. Tentokrát nás zlákalo miesto s najvyššími vlnami na svete, Nazaré. Nazaré sa nazvýva aj “Everestom na mori”. Dokonca tu havajský surfér Garett NcNamara zišiel najvyššiu vodnú stenu na svete o výške 30 metrov. Obrovské vlny sa dajú pozorovať predovšetkým v zimných mesiacoch a to od novembra do februára. Mega vlny na tomto mieste majú aj svoje logické zdôvodnenie. V Atlantickom oceáne pozdĺž portugalského pobrežia vedie 240 kilometrov dlhý kaňon, ktorý oceán ešte pred Nazaré rozbúri. Vlny tak prudko stúpajú, až sa zlomia  ešte pred dosiahnutím brehu pláže Praia do Norte. Najlepšie miesto na pozorovanie divokých vĺn je vedľa majáku Fort São Miguel Arcanjo, na severnej strane.

Z Nazaré sme postupovali ďalej na sever k fotogenickým prúžkovaným pôvodne rybárskym domčekom  do dedinky Costa Nova.

Cestou k farebným domčekom Costa Nova, sme aj neplánovane natrafili na nádhernú a hlavne prázdnu pláž Praia Da Costa Nova. Slaný vietor vo vlasoch, opäť neskutočné veľké vlny a maximálna pohoda. Čo viac treba ku šťastiu? Mne osobne už nič 🙂

Druhý deň sme zakončili v druhom najväčšom meste Portugalska, Porto. Aj tu sme vychytali originálne ubytko, Rivoli Cinema Hostel. Ako už naznačuje jeho názov, milovníci filmov by si tu prišli na svoje. Každá izba bola zariadená podľa nejakého známeho filmu. Buď v štýle Amélie z Montmartu, Pulp Fiction, Sin City, či v štýle Tima Burtona. Skvelý čistý a štýlový hostel, ktorý môžem len odporúčať.

Do Porta sme dorazili večer. Hoci sme boli riadne unavení a vonku začalo mierne pršať, nočnú prechádzku sme si predsa len odpustiť nemohli. Čarovné mesto plné rôznych kaviarničiek, či úzkych uličiek, v ktorých sme sa schválne strácali. Práve takýmto spôsobom objavíte tie najkrajšie mestské zákutia. V ten deň som mala aj narodeniny, ktoré sme chceli osláviť štýlovo pri portskom víne. V jednej bočnej uličke, sme našli malú útulnú reštauráciu. Objednali sme si jedlo z  portugalskej tresky (v ich kuchyni typická ryba ) a k tomu lokálne portugalské víno.  Večer v znamení hesla Ce est la vie! Keď budete v Porte, určite nevynechajte ani nádhernú prechádzku po Ribeire (nábreží). Ideálne miesto, kde si môžete vychutnať nádherný západ slnka s čajkami a malými loďkami v popredí.

Ďalší deň sme mali namierené do malých dediniek Piodao a Foz de Égua. Ako som už spomínala vyššie, marcové počasie v Portugalsku je veľmi nevyspytateľné. Ráno nás prekvapil silný vietor a dážď. AccuWeather hlásilo druhý výstražný stupeň pred búrkami a my sme vedeli, že ísť do týchto dediniek za týchto okolností nemá zmysel. Ak však budete mať čas, určite tieto miesta navštívte. Sú to malé ešte turistami neobjavené dedinky, posadené do pohoria Serra de Acor. Malé domčeky  postavené z pieskovca vám ukážu tú pravú starodávnu portugalskú architektúru. A čo je najlepšie, bez návalu turistov 😉

Vedeli ste, že i Portugalsko má svoje “Benátky”? Je ním Aveiro, mesto vodných kanálov, lodiek zvaných “moliceiros”  a farebných kontrastov. Ochutnali sme tu aj portugalskú špecialitu  francesinha, čo je portugalský sendvič so šunkou, Linguíça (údená bravčová klobása) a steakom, ktorý je pokrytý syrom a doplnený omáčkou z paradajok, piva a portského vína. Vábne to síce nevyzerá, ale chuťovo, hmm, no musíte vyskúšať 🙂 K portugalskej kuchyni neodmysliteľne patria aj typické portugalské koláčiky pasteis de nata, čo sú košíčky z lístkového cesta plnené pudingovo-váječným krémom so zapečenou krustou. Dokonalosť.

Po portugalských Benátkach sme si to namierili do historického mestečka Óbidos, ktoré sa nachádza v strednom Portugalsku. Pôsobivé mestečko pozostávajúce z bielych domčekov s červenými strechami, ktoré vytvárajú labyrint rôznych uličiek. Najlepšie len vkročiť a dobrovoľne sa v nich strácať. Bolo úplne jedno kam sme šli, pretože každý kút bol svojský a zaujímavý. Do mesta sa vstupuje južnou bránou Porta da Vila, ktorá je vyzdobená nádhernými dlaždicami z 18. storočia. Hlavnou nákupnou ulicou je Rua Direita, ktorá vás dovedie  na námestie Praca de Santa Maria. Mestečko je ohraničené hradbami, ktoré sú pôvodné. Dnes by ste z nich  dopadli na tvrdú zem, ale ešte pred päťsto rokmi bolo pod západnou časťou hradieb more.  Óbidos bolo kedysi prístavné mesto, čomu sa v súčasnosti ani nechce veriť, keďže v súčasnosti je more  vzdialené asi desať kilometrov. Mestečko sme si prešli cez deň aj v noci. V noci mal však Óbidos  celkom inú atmosféru. Silné portské víno, následná nočná prechádzka po hradbách, neodmysliteľný marcový portugalský vietor vo vlasoch a opäť nikde nikoho. Prázdne uličky osvetľovalo len žlté svetlo pouličných lámp. Skvelý zážitok, ktorý cez deň zažijete len veľmi ťažko, keďže doobedu je Óbidos preplnené turistami.

Deň číslo štyri.  Pokračovali sme v našom pláne navštíviť zaujímavý prírodný úkaz, Boca do Inferno, ktorého názov v preklade znamená “pekelné ústa”. Boca do Inferno je zaujímavá formácia útesu vzdialeného asi tri kilometre od  Cascais. Neustále búšenie vĺn Atlantského oceánu na útesoch vytvorilo malú jaskyňu, ktorá sa následne zrútila a vytvorila malý záliv a prirodzený oblúk. Toto miesto preslávil v r. 1930 aj vtedajší známy kúzelník Aleister Crowley, ktorý na tomto mieste nafingoval vlastnú smrť. Mňa toto miesto úplne dostalo. Obrovské vlny rozbíjajúc sa o skaly vytvárali totiž neskutočné divadlo, od ktorého som jednoducho nevedela odtrhnúť oči. Ďalšie super voľne prístupné miesto, ktoré stojí za návštevu.

 

Ďalšie miesto v Portugalsku, ktoré sme sa rozhodli navštíviť, je už turistom menej známe mestečko Porto Covo, nachádzajúce sa v oblasti Alentejo. Toto miesto bol asi môj osobný highlight celého tripu. Najprv sme dorazili do malého rybárskeho mestečka, ktoré tvorilo zopár uličiek s bielymi domčekmi a zopár hippiesáckych karavanov poblíž pláže s vyhliadkou Praia dos Buizinhos. Búrka v pozadí, opäť silný vietor a ešte šialenejšie vlny. Dokonalý pohľad na divoké Portugalsko.

V tejto časti krajiny sme boli ubytovaní vo veľmi dobrom campe s “ľahko” zapamätateľným názvom Parque de Campismo Illha Pessegueiro. Vychytali sme miniapartmán s kuchynkou a krbom v izbe. Súčasťou bola aj terasa so vzdialeným výhľadom na Atlantický oceán. Cenovo  vyšla noc na 14,- € na osobu. Celkovo nás ubytko v Portugalsku nevyšlo viac ako na 20,- € na osobu / noc. Ráno sme si pripravili buržujské raňajky s výhľadom ako sa patrí 🙂

Blízko campu sa nachádzala minipevnosť Forte de Nossa Senhora do Queimado s nádhernými výhľadmi na rozbúrený Atlantik, ako aj úžasná pláž Praia do Illha do Pessegueiro s výhľadom na ostrov s ďalšou pevnosťou Forte da Illha do Pessegueiro.  Nádherná časť Portugalska, ktorú chodia obdivovať predovšetkým domáci. Nie je preplnená turistami a možno práve to jej dodáva tú nezameniteľnú atmosféru.

Náš trip stále nekončí. Presunuli sme sa opäť južnejšie smerom na pláž Zambujeira do Mar. Ako sme tak  pozerali do našej maps.me navigácie, objavili sme po ceste ďalší málo turistami navštevovaný skvost, biely vraj stále funkčný maják Cabo Sardão s úplne dych berúcimi výhľadmi na skalné útesy. Satelitova geologická duša sa opäť potešila a môj foťák taktiež 🙂

Na jednej strane sa mi z tohto miesta nechcelo odísť, na strane druhej, vedela som, že Portugalsko v sebe ukrýva ešte mnoho ďalších nami neobjavených krás. Zvíťazila teda túžba objavovať nové a nové miesta a tak sme v našej ceste pokračovali ďalej. Tentokrát k už vyššie spomenutej pláži Zambujeira do mar. Táto pláž je súčasťou prírodnej rezervácie Costa Vicentina e Sudoeste Alentejano. Je priamo vystavená vetrom z Atlantického oceánu, ktorý spolu s reliéfom morského dna vytvára dobré podmienky pre surfovanie. Je obľúbeným výletným miestom už od prvých jarných dní.  Najväčší nápor však zažíva v prvý augustový víkend, kedy sa tu koná Sudoeste Rock Festival, jeden z najväčších letných festivalov v Portugalsku.

Piaty deň nášho výletu sme dorazili na úplný juh Portugalska, do známeho mestečka Lagos. Ešte pred ubytovaním viedli naše prvé kroky na vyhliadku Ponta de Piedade, odkiaľ môžete vidieť to typické južné Portugalsko s nádhernými a turistami asi najviac fotenými plážami v regióne Algarve. My sme boli mimo sezóny, no aj tak už tu bolo o poznanie viac ľudí ako na vyššie spomenutých miestach. Neviem a asi ani si nechcem predstaviť, ako tam musí byť v letných mesiacoch. No zábery sa dajú urobiť veru krásne 🙂

Pozreli sme si aj pôsobivú pláž Praia de Dona Ana, na ktorej som našla obrovské mušľe, aké som nevidela doposiaľ ešte na žiadnej pláži. Veľké, farebné, proste waw. A to tyrkysové more ma neskutočne lákalo. Odrádzala ma len tá teplota, predsa len marcový oceán v Portugalsku nie je najteplejší. Na tejto pláži nebolo veľa ľudí, a tak bolo možné si ju vychutnať so všetkými krásami čo ponúka. Bosá by som sa tu ale určite neprechádzala 😀

Ubytovanie sme mali v centre mesta v príjemnom hoteli Hotel Mar Azul, kde nás pekná čistá izba zariadená v IKEA štýle s balkónom a s výhľadom na Atlantik vyšla na 17 eur /noc. Bývalý významný prístav, mestečko Lagos, nie je veľké, no napriek tomu tu nájdete kopec kaviarničiek, reštaurácii, či obchodíkov. Ak chcete ochutnať výbornú lokálnu no cenovo dostupnú kuchyňu bez turistickej prirážky, preskúmajte bočné menej turistami navštevované uličky. Na jednej takej sme našli malú nenápadnú reštauráciu s veľmi príjemným majiteľom. Predjedlo, polievka, hlavné jedlo a pohár červeného vína nás dokopy vyšlo na 6 eur. Na Slovensku by sme o takejto cene veru mohli iba snívať 🙂 Samotné mesto je ohraničené hradbami z 8. storočia, ktoré tu zanechali Arabi a ktoré sa dajú vidieť blízko ulice Rua du Castelo dos Governadores. A možno ak bude mať šťastie, uvidíte aj desaťminútovú vizuálnu show, ktorá sa na hradbách vtedy premietala. Tá vám v krátkej, no pôsobivej animácii ukáže históriu tohto kedysi veľmi významného mestečka. A ako dokonale zakončiť deň? Jednoznačne pri živej hudbe a pohári červeného vína v miestnom bare v prístave Marina de lagos.

Ďalší deň sme mali v pláne uskutočniť túru medzi  Serra de Monchique a Serra de Caldeirao, avšak pre zlé počasie sme naše plány museli pozmeniť. Namierili sme si to do málo turistami navštevovaného rybárskeho mestečka Olhão. Výhodou Olhão je, že väčšina miest je dostupných pešo. Prechádzka vedie cez staré centrum s typickými portugalskými domami zdobenými kachličkami azulejos. My sme však chceli vidieť údajne veľmi dobrý rybí trh, avšak dorazili sme neskoro, keď už bolo po všetkom. Neurobte takú istú chybu a vyberte sa naň už skoro ráno 😉

Náš trip po Portugalsku sa pomaly chýlil ku koncu, avšak nemohli sme počas svojej cesty vynechať známe Faro, kde sme aj strávili noc opäť v peknom hosteli Baixa terrace hostel s nádhernou terasou na streche.  Z nej sme mali celé mesto ako na dlani.

Faro je menšie a o dosť pokojnejšie ako Lagos, napriek tomu má svoju osobitú atmosféru.  Počas našej návštevy sme však vychytali nič moc počasie. Vonku extrémne (ale naozaj veľmi veľmi) fúkalo a občas sa do toho pripojil aj dážď. Nie veľmi dobrá kombinácia na prechádzku po centre, ale nás to opäť neodradilo 🙂 Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a vďaka tomu sme objavili aj zaujímavé kultúrne centrum, keď sme len tak vbehli do prvej budovy, v ktorej sme počuli hudbu. Mysleli sme, že je to  nejaký bar, v ktorom sa má konať koncert, avšak neskôr sme zistili, že sme objavili akési umelecké komunitné centrum. Niečo medzi Tabačkou, Kulturparkom a bardejovskou Baštou.  Opäť miesto, kam noha zahraničného “turistu” vkročila len veľmi ťažko. Medzi miestnymi sme celkom svietili, avšak všetci boli veľmi milí a príjemní. Hneď nás aj pozvali  na tanečno-divadelné predstavenie. Opäť dokonalý zážitok 🙂 Názov tohto centra si žiaľ nepamätám, viem len, že sa nachádzalo na ulici Rua Nova do Castelo.

Portugalci sú jednoducho veselí bezprostrední a hlavne veľmi pohostinní. Akákoľvek osobná skúsenosť s nimi, vo mne vyvolala len pozitívne dojmy. A pritom stačí tak málo. Vyhnúť sa hlavným turistickým ťahom a ísť tam, kde to tripadvisor nepozná 🙂 Tento najzápadnejší kúsok Európy vo mne zanechal vo mne len pozitívne zážitky. Okrem Lisabonu, Porta, či Fara je to ešte stále málo objavený kút Európy. Na jednej strane je to škoda, pretože si pozornosť určite zaslúži, na strane druhej práve ta “nepreplnenosť” robí Portugalsko tak unikátne.