AUTENTICKÉ ALBÁNSKO ZA 10 DNÍ

Už hneď po prvých dňoch strávených v Albánsku, som si pomyslela, aký je to krásny a ešte stále turistami málo objavený raj. Je to krajina nádherných hôr, starých mercedesov, autoservisov a benzínových púmp, ktoré sa nachádzajú každých tristo metrov. Silnú kávu, skvelý syrový byrek, nočné uličky mestečka Gjirokastër, či milých a nápomocných ľudí si predstavím ako prvé. Táto krajina ma očarila aj tým, že je veľmi priateľská k backpackerskému spôsobu cestovania. Kempovanie na pláži, či v  divokých horách totiž vôbec nie je problém a pokiaľ viem, nie je to ani oficiálne zakázané. Stačí len nájsť to pravé miesto a vychutnať si daný moment.

PRAKTICKÉ INFO V SKRATKE

            Albánska republika je prímorský štát na západe Balkánskeho polostrova. Jej západné pobrežie je obmývané Jadranským morom až po priestor polostrova Karaburun a ostrova Sazan, odkiaľ smerom na juh sú albánske brehy obmývané Iónskym morom. Albánci tvoria podľa dostupných informácii približne 75% obyvateľstva. Najsilnejšia menšina sú Gréci (15%), Arumuni (7%) a zvyšok tvoria Srbi, Rómovia, Turci a slovanskí Macedónci. V minulosti bolo Albánsko pod výrazným vplyvom komunistického diktátora Hoxhu, ktorý zakázal v krajine akékoľvek praktizovanie náboženstva a táto krajina sa tak stala prvou oficiálnou ateistickou krajinou na svete. V súčasnosti sa však nové mešity a kostoly zjavujú ako huby po daždi a v Albánsku tvoria približne 75% obyvateľstva  moslimovia, zvyšok tvoria kresťania, z ktorých asi 5% sú albánski katolíci, zvyšok sú grécki pravoslávni kresťania (Gréci, Arumuni, Albánci).

Miestnou menou je albánsky lek, avšak skoro všade sa dá platiť eurom, zvyšné peniaze nám ale vždy vydávali v lekoch. Väčšinou sme aj tak platili v miestnej mene, keďže tam, kde sme boli my, nám pripadala platba eurami nevýhodná.

AKO SA SEM DOSTAŤ?

Využila som lacnú septembrovú letenku nízkonákladovej leteckej spoločnosti Wizzair, s odletom z Budapešti, ktorá ma vyšla na 80,- €. Nájsť akciovú letenku do Tirany v poslednom čase nie je vôbec problém. Komu neprekáža zima, koncom roka pri vychytaní dobrej akcie sa letenky do Tirany cez Wizzair vedia pohybovať aj na úrovni 20,- €.

Albánsko od našich končín nie je veľmi ďaleko (cca 1300 km), preto mnoho cestovateľov sa sem dostáva autom. Cesta cez Maďarsko, Srbsko a Macedónsko k albánskym hraniciam môže trvať pri ideálnej premávke (a bez prestávky) približne 13 hodín. Ak ísť do Albánska autom, určite by som to spojila aj s návštevou Bosny a Hercegoviny, Čiernej hory, či Kosova. Je to skvelá možnosť, ako zažiť perfektný balkánsky roadtrip 🙂

AUTO? MUSÍ BYŤ! 

Keďže sme podľahli čaru lacných leteniek a chceli sme vidieť z tejto krajiny čo najviac, neostávalo nám nič iné, ako si požičať auto. Recenzie na internete neboli na albánske požičovne dvakrát lichotivé, preto sme sa psychicky pripravovali na všetky možné alternatívy, ktoré nás môžu postihnúť. Napríklad, že dostaneme polorozpadnuté auto, alebo aj na situáciu, že auto nedostaneme vôbec. Našťastie sme nezažili ani jedno, ani druhé, práve naopak, usmialo sa na nás veľké šťastie. Keďže sme boli piati, a vedeli sme, že pred sebou máme viac ako tisíc kilometrov, chceli sme mať v aute dostatok priestoru. Zabookovali sme si cez Budget Car Opel Zafira. No čo zákazník mieni, požičovňa mení. Pri okienku nám milý pán oznámil, že naše auto momentálne nemajú, a tak nám namiesto nami vybraného auta ponúka Toyotu Land cruiser. Samozrejme za tú istú cenu. No odmietni takúto ponuku 🙂 Auto už síce malo za sebou nejaký ten kilometer, zopár na pohľad bolestivých škrabancov, nemalo zadnú hmlovku a v polovici výletu nám 2x nechcelo naštartovať (nedotiahnutý kontakt na baterke), no divokú cestu do dedinky Theth, ako aj serpentíny na ceste ku Komani lake zvládlo ukážkovo. Na 10 dní nás Land Cruiser s plným krytím vyšiel na 513,- € (debetné karty však neakceptujú, platiť sa dá len kreditnou kartou), pričom záloha za požičanie auta v sume 300,- € bola vrátená už na druhý deň. Pri 5-člennej posádke sa táto finálna cena za auto dala v pohode zvládnuť.

A KDE BUDEME SPAŤ?

Počas desiatich dní, ktoré sme strávili v Albánsku, sme ubytovanie neriešili okrem prvej noci v Tirane  a tretej noci v mestečku Gjirokastër.  V hlavnom meste sme bývali v hosteli s názvom Zig Zag hostel. Kto sa rád socializuje, spoznáva nových ľudí, neprekáža mu spať v zmiešanej izbe (5 € / noc), nepotrpí si na hygienu v kuchyni a kúpeľni a nebojí sa majiteľkiných drzých mačiek, bude to pre neho to pravé. V Gjirokastëri sme na naliehavé odporúčanie kamaráta zvolili na prespatie Hotel Sopoti (8,50 €/noc). “Hotel” bolo síce na toto miesto veľmi luxusné pomenovanie, avšak na druhej strane prežiť noc v obrovskej a hlavne prázdnej historickej budove s átriom bol určite zážitok. A ako bonus sme mali gumené papučky pri posteli v cene 😀 Hotel mal na starosti veľmi milý pán, s posteľou na vrátnici a barom hneď vedľa. Ostatné noci sme strávili buď v kempoch (Arbi camping pri Ohridskom jazere, Anjano camping pri Shengjin beach), v horách, alebo na pláži, presnejšie, na terase plážového baru 🙂

TOP 16 MIEST V ALBÁNSKU, KTORÉ STOJA ZA TO 

1. TIRANA

Prvý deň sme strávili v hlavnom meste, kde sme si vyskúšali aké je to šoférovať v organizovanom chaose. Doprava v Tirane má totiž vlastné pravidlá. Biele pruhy na cestách nič neznamenajú, na kruhový objazd sa vchádza vždy intuitívne, smerovky sa nepoužívajú a keď chcem niekoho obehnúť, zásadne mu to dám vedieť tým, že trúbim. A trúbim dlho, trúbim veľa. Prejsť z pruhu do pruhu? Jednoducho idem a spolieham sa na to, že ma pustia a nik do mňa nevrazí. Napriek tomu tento veľký dopravný chaos fungoval. Riadil sa vlastným svetom a pravidlami, na ktoré vodič príde akosi intuitívne. Tirana nepatrí medzi najkrajšie mestá aké som kedy videla, napriek tomu si myslím, že má v sebe zvláštne čaro.  Bol utorok večer a na uliciach to žilo. Všade usmievaví ľudia, kaviarne a terasy podnikov boli plné, na stoloch ste však alkohol videli len v zopár prípadoch. Nič nenasvedčovalo tomu, že zajtra je pracovný deň. Na hlavnom Skanderbergovom námestí boli rozložené stánky s pivom, nad nami svetelná reťaz s hipsterskými žiarovkami a hlasná disco hudba častokrát prehlušovala naše hlasy. Hoci albánske pivo chutilo ako “zlatý bažant desiatka”, celá atmosféra na mňa zapôsobila.

Od Skanderbergového námestia sa cez hlavný mestský bulvár Mučenníkov národa (Deshmoret e Kombit) dá dostať k jednej z najväčších dominant hlavného mesta Pyramid of Tirana. Budova, ktorú navrhla dcéra diktátora Hoxhu je milovaná i nenávidená. A väčšinou nenávidená. Kedysi tento “architektonický skvost” slúžil ako múzeum diktátora Hoxhu, v súčasnosti je nevyužívaná a chátra. Keďže je Tirana pomerne mladé mesto a veľa stavieb bolo za vlády diktátora Hoxhu zničených, nenachádza sa v nej veľa historických monumentov. Medzi najstaršie zachované budovy patrí Veža s hodinami a  mešita Et´hem Bey, ktorá je považovaná za najkrajšiu v Albánsku.

Čo však určite nevynechať pri návšteve hlavného mesta, je lanovka Dajti Express (8 € / spiatočný lístok). Vybrali sme sa na ňu v skoré doobedie a urobili sme veľmi dobre, vyhli sme sa tak návalu turistov. Na vrchole konečnej stanice sa nachádza hotel, záhrada s koňmi a reštaurácia, s vyhliadkou. Milovníci turistiky by si tu taktiež prišli na svoje, keďže toto miesto je aj východiskovým bodom pre rôzne túry.

2. mestečko BERAT

Druhý deň sme sa pobrali ďalej, do mesta tisícich okien. Mestečko Berat je známe predovšetkým pre biele domčeky nachádzajúcich sa na kopci. Domčeky z 18. a 19. storočia vytvárajú úzke uličky v ktorých sa oplatí aspoň na chvíľku sa túlať. Určite sa oplatí poprechádzať aj po malinkom bulvári, na ktorom sa nachádzajú reštaurácie (s výborným jedlom za 2 €) a rôzne kaviarničky (s kávou za 0,40 centov). My sme jednu vyskúšali a lepší grilovaný syr ako tu, som asi ešte nejedla 🙂 Toto mesto je považované za jedno z najstarších a najkrajších v celom Albánsku. Neviem síce či je najkrajšie, za návštevu však určite stojí 🙂

3. PALASË BEACH

Väčšina turistov chodí do Albánska, kvôli krásnym, no preplneným plážam nachádzajúcich sa v oblasti Ksamil. Mne sa však skoro vždy potvrdilo, že tie najkrajšie pláže sú práve tie, na ktorých nenájdem hotely, penzióny a milión ľudí, ale právo naopak. Tie, na ktorých objavím len pokoj a šum mora. Druhý deň sme ukončili na Palasë beach. Cesta z Beratu sem, bola veľmi zaujímavá. Viedla cez zabudnuté dedinky, ako aj národný park  Llogara, kde sme nastúpali z nuly na tisícku a opäť zišli na nula výškových metrov. Na pláž sme dorazili  neskoro v noci. Nachádzalo sa tu zopár “hippies people” na minivanoch, jeden prázdny plážový bar, inak nikde nikto. Nadišiel čas na hľadanie vhodného miesta na spanie. Možno to bolo únavou, možno smädom, a možno tými lehátkami, ktoré sme videli rozložené, naše kroky si to totiž automaticky namierili k plážovému baru. So širokým úsmevom nás privítal chlapík s menom Leon. Objednali sme si päť pív a s pokorným úsmevom sme sa ho spýtali, či by mu prekážalo, ak by sme sa vyspali na jeho lehátkach.  Jeho reakcia nás veľmi milo prekvapila. Nielen že súhlasil, ale nám aj vypratal celú terasu, preniesol nám lehátka a z lavičiek a stolov nám postavil proti-vetrové zábrany. Večer sa následne niesol v štýle večerných debát kde nikto nikomu nerozumie ale rukami-nohami sa to vždy všetko zvládne 🙂 Po ďalšom pivnom kole, nás Leon ponúkol svojou domácou rakijou, aby nám debaty išli ešte jednoduchšie :D. Celú noc nás ako bonus strážil aj jeho pes Bobi, ktorý spal dlhšie ako my 🙂

4. GJIPE BEACH

Ráno nás Leon decentne zobudil a my sme sa pobrali ďalej, zaplávať na vraj krásnu Gjipe Beach. A veru krásna aj bola. Odparkovali sme auto na parkovisku, keď za nami došiel chlapík, či tu chceme zaparkovať, alebo ideme s našou Toyotou Land Cruizer až na pláž. Na otázku, či je cesta tam v pohode, nám odpovedal, že to záleží od toho, ako veľmi si svoje auto ceníme. Odhodlaní veď to dáme, sme hrdinsky prešli pár metrov, no potom sme to radšej vzdali. Kamene striedali ešte väčšie kamene, ktoré by nám isto rozbili spodok. Poznám však ľudí, ktorí to predsa len dali, hmmm…odvážnym šťastie praje. My sme to však neriskovali a radšej sme sa vybrali na 20 minútovú prechádzku na Gjipe. Dorazili sme tam ako prví, celá pláž, bola len naša. Vybrali sme šnorchle, albansku pálenku a pohoda bola na svete. Voda príjemná, nadnášala, akoby sme sa nachádzali v Mŕtvom mori 🙂 K dispozícii boli aj voľne prístupné lehátka a jeden plážový bar. Jednoducho, albánsky raj.

Mnoho ľudí, ktorí idú do Albánska, si to namieri práve do časti Ksamil. Pekné miesto, s krásnymi plážami, keby …… nebolo tak preplnené. Ksamil beach a celá táto oblasť mi pripomínalo obyčajné letovisko a krásne pláže, ktoré sa tu inak nachádzajú pre mňa úplne stratili čaro. Verím, že mnoho ľuďom sa tu bude páčiť, avšak ja by som sa tomuto miestu už určite vyhla 🙂

5. SYRI I KALTËR (BLUE EYE)

Syri I Kaltër alebo Blue eye je prírodný úkaz nachádzajúci sa na juhu Albánska. Ide o miesto, kde zo zeme vyviera celá rieka. Voda je tam priezračne čistá a má nádhernú modrú a zelenú farbu. Oficiálne je tam síce zákaz kúpania, avšak niektoré pravidlá sú v Albánsku zjavne len naoko. Ak sa nebojíte, úplne v pohode si môžete do 30 metrov hlbokého prameňa skočiť. Voda má však “príjemných” desať stupňov. Peťo a Satelit tejto ideálnej kúpačke nemohli odolať 😀 Ani som sa nenazdala, už som ich videla stáť na provizórnom mostíku, pripravujúc sa na skok. Ja chytám paniku a stres, aby nechytili teplotný šok a ostatní sa smejú. Klasika 😀 Nakoniec to obaja nielen že prežili, ale skok si ešte raz zopakovali. Blázni! 😀 Blue eye je nádherné, ale aj dosť turisticky navštevované. My sme tu boli v septembri, teda mimo sezóny. V lete je preto potrebné na tomto mieste rátať s mnohými turistami.

Tajný tip č. 1: V Albánsku sa nachádza aj iné Blue eye. Nachádza sa v horách Prokletije a aby ste sa k nemu dostali, musíte absolvovať asi 2-3 hodinovú túru. Trasu si viete nájsť TU .

6. mestečko GJIROKASTËR

Asi 36 kilometrov severne od hraníc s Gréckom sa nachádza historické mestečko Gjirokastër. Dorazili sme sem podvečer, kedy ulice boli osvetlené len žltým svetlom pouličných lámp.

Naše prvé kroky viedli na ubytovanie s názvom Hotel Sopoti. Kamarát, ktorý niekoľko rokov robil v Albánsku sprievodcu,  nám asi trikrát písal nech sa tu ubytujeme. Hotel mal mať “mafiánsky look” a zaujímavú atmosféru.  Nuž, počúvli sme ho. Hneď na úvod nás privítala  socialistická recepcia s krivými stenami a milý chlapík. Či to sme my tí piati poliaci. Poliak, Slovák to je asi jedno :D. Hotel na prvý dojem vyzeral akoby ho mali zbúrať (no vraj je v rekonštrukcii). Mal tri poschodia a pri každej posteli nás čakali gumené papučky. V celom hoteli sme boli jediní hostia. Zmiešané pocity z nášho ubytovania (v noci vyzeral fakt desivo) sme sa rozhodli  ísť zapiť k nášmu recepčnému (zároveň i barmanovi) vedľa do baru.

Satelit vypýtal 4 dvojité (1dc) rakije a chlapík nechápavo krútil hlavou. Pre istotu sa ešte trikrát uistil, či to myslí vážne. Po asi troch pritakaniach nalieva, no stále krúti hlavou. Zjavne dlho nestretol Slovákov 😀 Keď odchádzame, tak si len uznanlivo potrasie s Peťom ruku.

Pre mestečko Gjirokastër sú typické malé obchodíky s kobercami a rôznymi orientálnymi “čačkami”, ktoré večer už boli síce zatvorené, avšak reštaurácie a kaviarničky otvorené ostali. Hladní a unavení po celom dni sme si to namierili do miestnej reštaurácie, kde nás opäť veľmi príjemne prekvapili ceny. Vyskúšali sme miestne špeciality ako byrek 30 lek, shapkat (plnené pečivo) 200 lek, meatballs (mäsové guľky s rôznym korením) 40lek, miestny “pie” (mäsový baraninový koláč) 500 lek. Mestečko Gjirokaster je zaujímavé aj t vtom, že cez deň má úplne inú atmosféru. Ulice ožijú obchodníkmi, turistami, miestnymi popíjajúcimi kávu… Nad mestom sa týči aj Gjirokastër castle, z ktorého je krásny výhľad na celé mesto. Lístky na hrad stoja 200 lek. Otváracie hodiny sú od apríla do septembra od 9:00 do 19:00 a od októbra do marca od 9:00 do 17:00). Viac info TU.

7. prírodné termálne kúpele BANJAT E BENJES pri mestečku PERMËT 

8. LANGARICA CANYON

 Pre mňa jedno z top miest v Albánsku. Prírodné kúpele s fotogenickým mostom citlivo zasadené do okolitej prírody. Pozostávajú z jedného väčšieho bazénika a niekoľkých menších s teplou termálnou vodou. Vstup do termálnych bazénov je voľný. Keď sme k nim dorazili, už sa tam kúpalo niekoľko ľudí. Nechceli sme sa s nimi tlačiť, rozhodli sme sa preto medzitým, uskutočniť malú túru k neoficiálnej vyhliadke s výhľadom na Langarica canyon. Absolvovali sme asi tridsať minútové šľapanie do kopca pomedzi balvany, kamene, ale aj pichľavé borievky, no na vrchole nás čakala zaslúžená odmena. Neskutočné výhľady na Langaryca canyon, na prírodné kúpele Banjat E Benjes a na kopce pohoria Delvinë. Zraz bol však neistený, riadne strmý, inými slovami „závrat friedly“.

Tajný tip č. 2: GPX trasu na vyhliadku sme nenašli, cesta je neoficiálna, ak si však stiahnete aplikáciu maps.me, tam ju nájdete 😉

Keď sme sa spolu so západom slnka opäť vrátili k termálnym prameňom, bolo tam citeľne menej ľudí. Rýchlo sme na seba nahodili plavky a naša výprava obsadila najväčší z troch prírodných DIY vybudovaných bazénikov. Voda smrdela za sírou, avšak bola veľmi príjemná (a vraj aj liečivá). Hory všade navôkol sa pri klesajúcom slnku zafarbili do teplých farieb zapadajúceho slnka. Jedným slovom, raj.

9. mestečko Korça 

Mestečko Korça sa nazýva aj Parížom Balkánu. Neviem na základe čoho vzniklo dané prirovnanie, Paríž mi veľmi nepripomínal, nič to však nemení na tom, že jeho historická časť bola veľmi pekná. Malé námestie ozdobovali zavesené pivné krígle, ktoré symbolizovali pivnú tradíciu tak príznačnú pre toto mesto. Nielen že sa tu každoročne v auguste koná veľký pivný festival, ale sa tu aj varí pivo s rovnomenným názvom, Korça. Mesto na mňa však pôsobilo ospalým dojmom, čo bolo určite spôsobené aj tým, že sme sem dorazili v nedeľu poobede, kedy mnoho reštaurácii a obchodov vrátane známeho Bazáru bolo zatvorených. A aj tí ľudia sa tu akosi menej usmievali, no určite to bolo iba tou nedeľou ?  Cesta sem viedla cez pohorie Delvinë a bola naozaj úchvatná a závratová. Úzka cesta, zabijácke zrazy a žiadne zvodidla. Top kombinácia, avšak tie výhľady stáli za to.

10. jazero OHRID

Piaty deň tripu sme ukončili pri Ohridskom jazere. Prišli sme sem cez západ slnka a nás čakala bojová úloha nájsť miesto na spanie. Krajina je tu krásna, jazero tiež, no odpadky sú skoro všade, rovnako aj milión túlavých psov. K všadeprítomnému bordelu prispieva aj fakt, že nájsť v Albánsku kôš na odpadky je umenie. Na túlavých psov som si už ale dávno zvykla. K Balkánu totiž žiaľ patria 🙂 Na odpadky si však nezvyknem nikdy. Nachádzali sme sa v južnej časti Ohridského jazera v národnom parku Drillom pri Macedónskych hraniciach. V diaľke bolo dokonca vidieť aj štátnu hranicu. Cesta viedla hneď popri jazere a nájsť čistý tichý flek bolo ešte väčšie umenie, ako nájsť vyššie spomínaný odpadkový kôš. Vykašľali sme sa na to a putovanie sme ukončili v malom no čistom campe s názvom Arbi camping. Opäť sme vybrali rakiju s príchuťou borievky a lokálne pivo Korça. Pivo nič moc a pálenka chutila ako kombinacia Alpy s najlacnejšou borovičkou a okenou. Ble. Ohridské jazero je však krásne a ľudia v Albánsku super. Ku šťastiu nám to úplne postačovalo.

11. dedinka LIN

Ďalší deň sme vyrazili do malinkej miestnej dedinky Lin, ktorá leží priamo na brehu Ohridskeho jazera. Charakterizujú ju kamenne domčeky, vínna réva, neskutočne milí ľudia a hlavne autentický obraz dedinského života v Albánsku. Ľudia sa tam neskutočne radi nechali vyfotiť, až na jednu vypočítavú tetu, ktorá si za fotku nepriamo (cez nanútenú magnetku) vypýtala 4000 lek (33 eur). Haha. Ale ako vtip to bolo dobré, skúsila a nepochodila 😀 Zdržali sme sa tu iba krátko, dedinka to bola autentická, no aj veľmi maličká.

12. mestečko KRÜJE

Nasadli sme do auta smer ➡ mestečko Kruje. Naštartovali sme auto a… nič sa nedialo. Vlastne vôbec nešla elektronika. Chvíľa ticha, všetci sme hodili na seba prekvapené pohľady, no Satelit sa nevzdal a skúsil naštartovať ešte raz. Nič. Ja, už som začala rozmýšľať nad plánom B, no Satelit s chladnou hlavou otvára kapotu. Hneď aj zistil príčinu nášho stresu, nedotiahnutý kontakt na baterke. Chybu napravil, auto naštartovalo. Wueeehej, výlet pokračuje. Po asi troch hodinách sme prišli do Krüje. Pekné mestečko úplne pod horami s hradom a maličkým bazárom. Asi hodinová pauza na kávu, polievku a tradičný byrek a vyrážame ďalej. Štartujeme auto, opäť neide, opäť tá istá chyba. Napraví sa a vyrážame.

13. SHENGJIN BEACH

Šiesty deň sme ukončili na pláži Shëngjin beach. Dlhá tiahla piesková pláž pri mestečku Lehze. Na jej začiatku sa nachádzali rôzne penzióny, hotely, bary a reštaurácie, s pribúdajúcimi kilometrami sa ale koncentrácia barov a ľudí znižovala. My sme si to namierili do národneho parku Kune Vain Tale reserve. Aj túto noc  sme uprednostnili camp s názvom Anjano camping, pred “divočinou”, keďže ceny tu boli viac než priateľské (4 € za noc). Nakoniec sme cenu ešte zjednali na 3€ a chlapec čo to tu má na starosti nám sľúbil, že nám aj pôjde kúpiť zásoby piva. Pláž bola úplne pri campe. Chill na  lehátkach opäť s nádherným západom slnka. Sem tam prišiel túlavý pes, či prebehlo stádo koňov… Všetko nasvedčovalo tomu, že nás čaká pokojný večer a hlavne, pokojná noc.

Realita však bola celkom iná. Noc sa niesla v znamení túlavých psov. Boli skoro všade a s príchodom tmy nadišiel ich čas. Večný štekot, vrčanie medzi sebou bitky o jedlo a pod. K nám však boli vždy priateľské 🙂 Ostatní sa rozhodli stráviť noc na pankáča bez stanu, ja som sa však po zlej skúsenosti so psami v Grécku rozhodla spať radšej v aute. Psíky sú však súčasťou celého Balkánu a kto si to sem namieri, musí byť na to pripravený. Po čase ich aj tak prestane vnímať. Mne ich však stále bolo ľúto.

14. dedinka THETH

Druhý deň sme vstali trochu neskôr, a vyrazili sme do Prekliatych hôr (Prokletje). Presnejšie, do dedinky Theth. Cesta tam, najprv viedla cez úzku asfaltovú cestu a dlhé serpentíny, neskôr táto luxusná cesta skončila a pred nami bolo 14 km rozbitej štrkovej cesty so strmými asi stometrovými zrazmi a samozrejme bez zvodidiel 🙂 Náš štvorkolesový offroad si tu riadne prišiel na svoje 😀 A ak sme sa počas cesty stretli s iným autom, jedno muselo cúvať, častokrát pravé k tej priepasti… Jednoducho, cesta bola čarovná 🙂 Dedinka Theth pozostáva zo zopár roztrúsených kamenných domov a jednej modernej budovy – turistického centra. Žijú tu len 4 rodiny, asfaltová cesta tu jednoducho neexistuje a počas dažďa sa vypína elektrika v celej dedine Toto miesto je známe aj tým, že sa v ňom ako v prvom meste zaužívala krvná pomsta, u nás známa ako oko za oko a zub za zub. Vrahovia sa schovávali v tzv. kullach, niekedy aj cele mesiace a roky až do času kedy došlo k odpusteniu alebo zabudnutiu.

15. PROKLETIJE národný park

V dedine Theth sme sa dlho nezdržali, hneď sme vyrazili na do sedla Burumi Gropave të Bukura, kde sme aj chceli stráviť noc. Bola to túra na kilometre krátka, no o to bohatšia na prevýšenie. Na 4 kilometroch sme nastúpali vyše 950 výškových metrov. Po asi troch hodinách sme dorazili na miesto a zistili sme, že tam kde sme mali spať, sú ovce a salašnícke psy. Slnko už pomaly zapadalo a my sme sa museli rýchlo rozhodnúť, kde rozložíme stany. Nakoniec sme našli iné miesto, horskú lúku vo výške asi 1.700 m.n.m. a s dokonalým výhľadom na krásne horské štíty pohoria Prokletje. Stany sme rozkladali už skoro za tmy. Mne s ním pomáhala Paula a keď sa otočila zistila, že za ňou stojí obrovský biely chlpatý salašnícky pes. Nastali mierne infarktové stavy, no pes vyzeral v pohode a len priateľsky vrtel chvostom. Prišiel sa asi len pozrieť na piatych podivínov, ktorí sa rozhodli stráviť chladnú noc v horách. Nasledujúce ráno bolo chladné, no nádherné. Všteci sme sa prebudili ešte pred východom slnka. Našli sme si najbližší kopec a bez slova sme sa dívali na tú krásu všade navôkol. Práve toto sú tie dokonalé cestovateľské momenty, kedy nikto nemusí nič hovoriť, ale každý  z nás vedel, že je nám úplne super. Trasu si viete stiahnuť TU .

16. KOMANI jazero 

Z dedinky Theth sme opäť absolvovali zabijácku cestu, tentokrát hore kopcom. Naším cieľom totiž bolo jazero ukryté v medzi kopcami, Komani. Bol to dlhší asi 3- hodinový presun a tak sme si urobili aj krátku obedo pauzu v mestečku Schkodër, kde nás 1x pizza, 2x cestoviny 2x hlavne jedlo vyšlo dokopy na 12 eur. Juch 🙂 Toto mestečko si budem pamätať aj z dôvodu najväčšej koncentrácie “cyklo-hazardérov”, ktorí sa svojou jazdou priam hádzali pod kolesá auta. Ku Komani nás opäť čakala úzka cesta bez zvodidiel a so strmými zrazmi. Nielen Monika si prišla na svoje 🙂 Cesta však napriek tomu bola luxusná, keďže bola asfaltová, resp. z rozbitého asfaltu. Mám pocit, že po absolvovaní cesty do/z dedinky Theth sa nám mierne posunulo vnímanie dobrej a zlej cesty 😀 “Jazero” Komani je v podstate priehrada, ktorá leží na rieke Drini. Našim plánom bolo na Komani kajakovať. A ak sme sa chceli ku kajakom dopracovať, museli sme sa dopraviť k prístavu, odkiaľ nás mala vziať loďka na miesto. Aspoň toto bol náš pôvodný plán. Realita bola ale taká, že keď sme prišli do prístavu, privítal nás na plné bomby vypeckovaný albánsky rap a zopár asi dvadsať ročných “šmelinárov” so slimkami nohavicami a bundami adidas, nike, supreme.., ktorí si z tohto prístavu vytvorili akýsi vlastný kartel. Zjednávať s nimi sa vôbec nedalo. Jediná vhodná varianta bolo si vziať “one day tour” s výletom loďou, obedom v guesthouse a s kajakmi” za 26 eur. Keďže sme sem prišli dosť neskoro a trajekt vyplával až ráno, nechali sme to zatiaľ tak a išli sme si radšej zajednať noc v blízkom kempe. Cena kempu nás neskutočne potešila. Noc na osobu nás vyšla na 1,90€ a pivo tu stálo 0,80 centov. A neskôr, keď sme si prečítali ich ponuku jedál a ceny, ozvala sa v nás pažravosť a objednali sme si aj full večeru, napriek tomu, že sme v aute mali jedlo pomaly na tri dni. Len pre zaujímavosť 8x rakija, 4x pivo 4x zeleninovy salat 4 x grilovany syr 3x polievka nás dokopy vyšlo na cca 27 eur :))) No nedopraj si :)) Kemp ležal priamo pri rieke Drini a autom asi tri minútky od prístavu.

Na druhý deň sme sa predsa len rozhodli pre predražený “One day tour” za 26 eur. Po jeho absolvovaní však môžem povedať, že tie peniaze vôbec neľutujem. Výlet pozostával najprv z 45 minútovej cesty loďou, ktorá nás spolu s holandskými dôchodcami vyhodila zdanlivo uprostred ničoho, no v skutočnosti to bol pekne ukrytý guest house. Terasa bola dlhá a tieň tvoril krásny hustý obrastený vinič. Domáci nás ponúkol vodou a rakijou (teda…rakiju sme si dali iba my a dôchodcovia si dali kávu) a dohodol sa plán čo ďalej. Starší ujkovia a tety sa pýtali na kajaky, ale im to veľmi decentne vyhováral, v zmysle, že je to nebezpečné, nestabilné a môžu sa utopiť. Inými slovami, nechcel s nimi nič riskovať a radšej s nimi absolvoval akúsi ďalšiu okružnú jazdu na loďke. Keď sme sa však na kajaky pýtali my a hlavne, či je to v pohode aj pre tých, ktorí to nikdy v živote neabsolvovali, tak len mávol rukou, “jeeees of kooors”. Hmm no dobre. Budem mu teda veriť. Spolu s nami išiel na kajaky ešte jeden profi pár z Austrálie a keď sme sa im s Monikou priznali, že ideme prvýkrát, tak ich reakcia bola “hmm so… good luck”. Sebavedomie nám veru nepridali 😀 Nakoniec to bolo ale úplne v pohode, ak si odmyslím prvé sekundy panického strachu a pocitu, že kajak prvé sekundy absolútne neviem ovládať. Našťastie to trvalo len chvíľku a naučila som sa to veľmi rýchlo. Asi každý by sa to naučil rýchlo ak by ho len tak bez vysvetlenia hodili do vody. Bola to taká moja malá otázka prežitia 😀 Kajaky sú super. Je to úplne niečo celkom iné ako som doteraz vyskúšala. Naučila som sa balansovať, udržovať stabilitu a zároveň sa sústrediť a maximálne vychutnávať daný moment. Po tomto dobrodružstve nasledoval obed u domácich, bodovanie s hlavnými mačkami a uchmatnutie granátového jablka z ich záhrady a v závere ďalšia plavba loďou naspäť 🙂

Jazero Komani, bola zároveň aj naša posledná destinácia nášho albánskeho tripu. V závere môžem zhodnotiť, že je to úžasná krajina s milými ochotnými a večne vysmiatymi ľuďmi. Táto krajina ma (nielen) čarovnú prírodu, ktorú sa oplatí navštíviť čím skôr, kým nie je ešte pokazená masovým turistom. Určite nebudete sklamaní