EURÓPA Taliansko Tre Cime Di Lavaredo

NÁDHERNÉ TRE CIME DI LAVAREDO

Pamätám si, ako som v jedno piatkové poobedie prišla z práce domov, keď mi Dada napísala, či nemáme chuť cez víkend vyraziť do Dolomitov. Konkrétne, tri dni v Tre Cime di Laveredo. Víkend bol voľný a tak som si s priateľom povedala, veď prečo nie 😉 Asi o dve hodiny na to  sme už všetci  v našej tradičnej zostave (ja, Satelit, Dada a Erik)  sedeli v aute, smer – Taliansko.

           ZOPÁR FAKTOV NA ÚVOD

 Tri zuby (tal. Tre cime) sú skupina skalných štítov, ktoré sa týčia vysoko nad okolitými horami. Nachádzajú sa medzi obcami Auronzo a Toblah na hranici medzi talianskymi  provinciami Belluno a Bolzano.

Najvyšší “zub” sa nazýva Cima Grande (2 999 m n.m.), ktorý bol v roku 1869 zdolaný horolezcami Paulem Grohmannem, Franzem Innerhoflerem a Petrem Salcherem.

Okruh okolo Tre Cime di Lavaredo patrí medzi najznámejšie turistické trasy v Dolimitoch. Túra, resp. prechádzka, nie je vôbec náročná, zvládnu ju aj menej zdatní turisti. Aj to je dôvod, prečo je dobre byť pripravený na väčšie množstvo ľudí.

PRAKTICKÉ INFO

 Odkiaľ?

 Najlepší východiskový bod na uskutočnenie výletu okolo Tre Cime di Lavaredo je chata Rifugio Auronzo, Auronzohütte (2.330 m.n.m.), pod ktorou sa nachádza aj veľké parkovisko. K Tre Cime sa dá samozrejme výjsť aj peši od Lago di Misurina cez Lago Antorno, alebo z opačnej strany, známou trasou č.102 od Lago di Landro (Dürrensee). Ak nemáš auto a ani sa ti nechce ísť peši, môžeš využiť bus, linka č. 445 (Cortina d’Ampezzo – Misurina – Tre Cime – Toblach/Dobbiaco).

Ako je značená ľahká / ťažšia trasa?

 Turistické mapy používajú na jednotlivé turistické trasy rôzne označenia. Bežná turistická trasa zvykne byť označovaná súvislou červenou / žltou farbou, prípadne je cesta vyznačená bodkami. Červené krížiky zase označujú ferratu.

Čo všetko uvidím? / Kadiaľ mám ísť?

 Aj keď ide o dosť frekventovanú a nenáročnú trasu, po ceste sa nám naskytli neskutočne krásne výhľady. Môj foťák nevedel čo skôr odfotiť 🙂 Cestou ku chate Rifugio Lavaredo (2.344 m.n.m.) uvidíš Monte Piana, jazero Misurina, či masiv Cadini (Gruppo dei Cadini).

Horská Chata Lavaredo nie je veľká a v prípade škaredého počasia je vysoko pravdepodobné, že sa rýchlo zaplní a ty sa tam jednoducho nevojdeš. Na chate sa nachádza platené wc-ko (na turniket) a keď si budeš chcieť umyť ruky, dobrá rada, voda sa zapína nožnou pákou :)). My sme síce vychytali jasné slnečné počasie, no veľmi sme sa tu nezdržiavali a radšej sme išli ďalej po ceste č. 101, ktorá stúpa až do Forcella  di Lavaredo/Paternsattel (2.454 m n.m.). Konečne. Hneď ako sme vyšli do sedla Lavaredo, krajina sa zmenila. Všade navôkol len hromada kamennej suti a neobvyklé vrcholy skál. Pripadala som si ako v mesačnej krajine. Opäť vyťahujem foťák a snažím sa vytvoriť ten najlepší záber. A potom si uvedomím, načo? Prečo si len tak v tichu nepostojím a nevychutnám tú dokonalú prírodnú krásu, ktorá sa mi naskytla? Fotoaparát poslušne odkladám a pohľad na kamennú scenériu si radšej vrývam do pamäti 🙂

Široká štrková cesta pokračuje ďalej až k chate  Rifugio Antonio Locatelli (Dreizinnenhütte) .  Aj my k nej mierime, avšak po oveľa menej pohodlnej, no o to krajšej trase. Cestička to bola úzka, strmá, miestami vďaka nespevnenej šotoline šmykľavá. Na jednom úseku mi pripomínala aj ľahšiu ferratu, avšak dala sa úplne v pohode zvládnuť.

Pri Chate António Locatelli sa nachádzajú dve jazierka, pri ktorých sa nám aj tu naskytli ďalšie nádherné panoramatické výhľady. Krátka pauza na horalku a borovičku a pokračovali sme po okruhu ďalej.

Tri majestátne skaly sú najkrajšie za jasného počasia a pri západe slnka. Počasie sa tu však veľmi rýchlo mení, čo je fajn mať na pamäti. Nám počasie vyšlo, ale myslím si, že to bola skôr výnimka ako pravidlo.

Táto časť Dolomitov je skvelá v tom, že si tu každý typ turistu nájde to svoje. Tí skúsenejší, ktorým nestačí bežný okruh, majú možnosť otestovať svoje schopnosti na rôznych ferratách, či iných náročnejších trasách. Niektoré z nich nájdeš napríklad TU, prípadne si môžu vyskúšať známu a obľúbenú ferratu De Luca – Innerkofel .

  Keď slnko  začalo pomaly klesať a spolu s ním aj teplota, nastal čas na hľadanie ideálneho miesta na prespatie. Namierili sme si to na kopec oproti, s dokonalým výhľadom na Tre Cime di Lavaredo. Hneď ako sme však vyšli na vrchol, vedeli sme, že tu spať  nebudeme. Z vrcholu sa nám síce naskytol nádherný výhľad ako z pohľadnice, na druhej strane nám pobyt znepriemňoval silný mrazivý vietor.  Satelit neváhal a rozhodol sa s Dadou vybrať na prieskum. A objavil skvost. Dokonalejšie miesto na prespatie sme si nemohli predstaviť. V závetrí len pár metrov pod kopcom sa nachádzala malá jaskyňa (ideál pre 4 ľudí), kde vôbec nefúkalo. Bolo rozhodnuté 🙂

Západ slnka bol naozaj nádherný, slnečné lúče sa odrážali od všadeprítomných skalných masívov a pred nami sa dialo nádherné prírodné divadlo.

Noc však bola mrazivá, teplota okolo nula stupňov. Nám to však vôbec neprekážalo. Práve takéto momenty prinášajú zážitky. Kdesi som počula, že zážitok začína tam, kde končí komfort. A veru, ten kto to povedal, vedel o čom hovorí. Tento neplánovaný výlet bol totiž toho dôkazom 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *