O tom, ako ja, ty, my, vy cestujeme

Cestovanie ma napĺňalo od malička. Nie len po svete, ale aj napríklad z Prešova na Drienicu (dedina pri Sabinove), kde sme kedysi mali chatu. Chodievala som odtiaľ na neďaleký kopec Lysá, s bratom objavovala nové cesty po lese (a občas utekali pred diviakom), zbierala som repík na neďalekej lúke a v noci sama pred chatou za zvuku cvrčka a brechotu neďalekých psov som s  ďalekohľadom pozorovala mesiac a jeho tmavé fľaky. Alebo také Košice. Susedné mesto, vzdialené pol hodinu cesty autobusom. Aj keď poznám skoro každú uličku jeho centra, vždy som niečo objavila. Niečo, čo ma fascinovalo. Nenápadný street art, ošarpano-pekný dom, starú záhradu, či navonok chladnú budovu s  prvkami socialistického realizmu, ktorá v určitom uhle vytvárala architektonický skvost. Občas som si len tak sadla na lavičku a pozorovala ľudí. Ako sa správajú, ako chodia, ako sú oblečení, ako sa tvária a nad čím asi premýšľajú. Nehodnotila som, nesúdila , neriešila. Len pozorovala. Neverili by ste aké to môže byť inšpiratívne.

Cestovanie po svete, nech už som šla kamkoľvek, ma naučilo veľmi veľa. Pamätám si na jeden improvizovaný roadtrip po Balkáne. V jeden augustový deň sme nasadli kamarátovi  do auta s tým, že máme asi dvanásť dní voľna a niekde by sme chceli ísť. Kam? Hocikde, napríklad niekde na juh. Nakoniec z toho vznikol Bulharsko-grécko-macedónsky výlet, počas ktorého sme stihli vyliezť na najvyšší vrchol Balkánu, vidieť Seven rila lakes, vyštverať sa na Olymp, objaviť opustenú prímorskú vilu, v ktorej sa zastavil čas, navštíviť Meteoru, campovať na opustenej pláži ako Robinsoni, utekať pred svorkou túlavých psov o veľkosti vlčiaka, spať v lese, na pláži, v luxusnom macedónskom hoteli, ktorý vyzeral ako kostol…  Bol to dokonalý výlet “na pankáča”. Bez plánov, cesta bol náš cieľ.

Po svete sa netúlam vždy iba takto improvizovane. Počas môjho tripu po Thajsku, či Sri Lanke som si dopredu vytvorila vlastný itinerár toho, čo chcem určite vidieť, čo ochutnať, čo zažiť… Backpackersky, lowcostovo, ale nie až tak úplne punkovo. Aj keď sa pri plánovaní vždy zameriavam hlavne na menej navštevované miesta, ktoré Lonely planet, či Tripadvisor nespomína, neznamená to, že počas svojich výletov cielene vynechám aj známe pláže, či pamiatky len preto, lebo sú “komerčné”.

V minulosti, keď nebol v móde ešte backpacking a necestovalo sa tak masovo ako teraz (cca desať rokov dozadu), som vyskúšala aj cestovanie cez cestovku. Nešlo o pobytový výlet v štýle all inclusive, ale akčný výlet po Kube, Turecku, New Yorku… Dnes by som za to od mnohých, ktorí sami seba označujú za  tzv. “pravých” cestovateľov, pravdepodobne vyslúžila kritiku. A ja sa pýtam, prečo? Aj tu som zažila nádherné zážitky, spoznala nových ľudí, kultúru, naučila sa veľa nového. Napríklad toleranciu. Pretože nie počet krajín, ktoré navštívim a koľko ušetrím  je dôležité, ale to, čo mi každá cesta, na ktorú sa vyberiem dá do života. Môže niekto precestovať 50 krajín, chváliť sa tým na instagrame a robiť o tom prednášky, ale keď si z danej krajiny odniesol maximálne tak pekné fotky a videá na go pročke a nie zážitok, či otvorenú myseľ , tak celé cestovanie u neho nemá význam.

Prečo to píšem? Už dlhšie si (nielen) na sociálnych sieťach všímam tendencie cestovateľov súdiť. Nie seba, tých druhých. Na jednej strane sa oháňajú čarovným slovom tolerancia, na strane druhej, píšu opovrhujúce komentáre na všetkých, ktorí cestujú inak ako oni. Na tých, čo využívajú  cestovku, bývajú v all inclusive hoteloch, navštevujú komerčné miesta … Kamerujú si fotiacich turistov a potom pridávajú na instagram príbehy o tom “akí su trápni, že si niekto zapózuje pred ryžovým poľom kdesi na Bali, či pri chráme  v Thajsku”. Najsmutnejšie na tom je, že práve tí istí ľudia o pár dní na to, pridajú na sociálnu sieť podobnú fotku akú sami kritizovali. Alebo sa nájdu takí, ktorí sa povýšenecky správajú v diskusiach a hejtujú každého, kto nenapĺňa nimi vytvorené štandardy “správneho cestovateľa”. Nemôžem si pomôcť, ale vždy ma to núti sa zamyslieť. Prečo takíto ľudia vôbec cestujú a čo im to vlastne dáva do života? Prečo majú neustálu potrebu riešiť životy druhých, hodnotiť, kto čo (ne)robí správne? Dávajú im výlety po svete  niečo, alebo je to len hra, ktorú hrajú hlavne sami pred sebou?

Musím sa priznať, že kedysi dávno som aj ja mala takéto tendencie. Prišlo mi nepochopiteľné ak niekto cestoval po Ázii a namiesto lokálnej kuchyni sa stravoval kdesi v mekáči, alebo v pizzerii. Alebo, že niekto uprednostnil preplnenú lehátkovú pláž, pred tou divokou a prázdnou vzdialenou o pár metrov ďalej. Alebo keď sa niekto rozhodol cestovať autobusom kamsi do Bulharska a nevyužil lacnú letenku. Krútila som hlavou, mysliac si, že poznám patent na správnosť. Možno to súviselo s vekom a možno práve s toľko spomínaným cestovaním. Po nejakom čase som si však povedala,” čo mňa do toho? ” Svet je krásny (a komplikovaný) vďaka tomu, že je všade iný, že ľudia sú iní . Že všetci nepíšeme modrým perom… .  Tebe sa páči Španielsko a mne Škótsko. Ty miluješ pláže, ja milujem hory. Ty máš strach z lietania, ja mám strach z vody. Ty chceš cestovať čo najlacnejšie a ja nie. Ty ideš s cestovkou ja stopom. Sme iní, ale nik z nás nie je ani lepší, ani horší… turista. Áno, aj ty si len turista v cudzej krajine. Jeden z tých, na ktorých sám nadávaš, že ich je všade veľa…Jeden z mnohých.

Cestovanie zbožňujem. Od mala. Otvorilo mi oči, myseľ a dušu. A ja pevne verím, že otvorí oči aj ostatným a že patent na správnosť zahodia aj oni. Nech cestujú kamkoľvek a akokoľvek.