O TOM AKO VYZERALA SRI LANKA (NIELEN) DVE HODINY PO ÚTOKOCH

JA:

Na Srí Lanku prilietame v nedeľu 21.4.2019. Na pristátie sa už celkom teším, lebo členky sa mi už pomaly nevojdú do topánok a kolená mám odreté od sedadla predo mnou. Z okienka to vyzerá na husto zalesnenú krajinu plnú vody a vysokých paliem.

Podvozok lietadla sa dotkne dráhy asi o pol druhej miestneho času. Ľudia v poloprázdnom lietadle sa ako vždy snažia dostať čo najskôr von a jeden z nich nám praje pekný výlet  a nech si užívame. Zapínam telefón a zrazu mi začína zbesilo vibrovať od prichádzajúcich smsiek.  Okrem notoricky známych od operátora vidím aj od kamarátov, či rodičov. Prvé sekundy nechápavo hľadím na displej a ako prvú otváram tú od rodičov. Čítam sms o vybuchnutých kostoloch a hoteloch, vraj pravdepodobne simultánny teroristický útok. Dávam ju bez slova čítať priateľovi Marekovi, ktorému následne tiež začínajú nejaké prichádzať. Pokus o podivný vtip sme teda vylúčili. Po ceste do príletovej haly mám zmiešané pocity. Neviem čo sa deje a keď si predstavím, kde to vlastne na tej mape som, tak … Spolucestujúci tiež nemajú potuchy o čo ide.

Do haly vchádzame dve hodiny po poslednom výbuchu. Je v nej dosť veľa vojakov so samopalmi, kvérmi za opaskami a také 30 cm nože si všímam tiež. S Marekom sme zhodnotili, že práve taký letiskový terminál v tejto situácii vôbec nemusí byť bezpečný (neskôr sme zistili že zneškodnili aj bombu v tesnej blízkosti letiska). V zmenárni rýchlo meníme peniaze a miestneho chlapíka sa medzi rečou pýtame ako je na tom s bezpečnosťou Negombo, kde sme mali stráviť prvú noc. „Dá sa“, dozvedáme sa neuspokojivú odpoveď a radšej smerujeme von z haly. Tam sa opäť pýtame vojaka čo sa deje a či je bezpečné ísť busom alebo tuktukom do mesta. Ten krúti hlavou, že nie, nech si zabezpečíme taxík. Vonku medzitým vládol celkom slušný chaos, kvôli zavretým cestám na letisko, zavretej odletovej hale a pre problémy s dopravou.

Chceme  sa dostať späť do haly ale vojak nás už nechce pustiť.  Nakoniec sme ho predsa len zlomili na kompromis – dnu môže ísť len jeden.  Po opätovnom prehľadaní, Mareka pustili späť a ja medzitým čakám s batohmi von.

MAREK:

Postavím sa do radu na oficiálny taxík. Rada má asi 60 metrov a stojí v nej cez 100 ľudí a vôbec sa nehýbe. Dokonca pracovníci vôbec nič nerobia iba postávajú, totiž predpokladám, že žiadne voľné autá ani nemali. Po 20 minútach na mňa máva chlapík zo zmenárne. Idem k nemu a ten mi ponúka odvoz od jeho kolegu, ktorý práve ide domov a býva v meste, na ktoré sme sa predtým pýtali. Ponuku samozrejme berieme a po krátkej prechádzke sedíme v malom Hyundaii so soškou sv. Márie na kapote, v ktorom je asi 40 stupňov. Cesty sú armádou zablokované, tak ideme v protismere úplne na opačnú stranu mesta, ako by sme mali. Trošku s naším novým kamošom kecáme a zisťujeme, že práve v Negombe, kde máme rezervované ubytko, buchol jeden kostol. Negombo je totiž čisto kresťanská oblasť. Bývame asi 300 metrov od kostola, po ceste vidíme trosky, zablokované cesty a hlavne miestnu nemocnicu, v okolí ktorej to vyzeralo na riadny chaos. Týpek za odvoz nič nechce, len nech si ho pridáme ako priateľa na facebooku.

JA:

Sme ubytovaní v rodine, ktorá prenajíma asi iba jednu izbu. Na prízemí na dvore pod plechovou strechou majú mini reštiku. Vchod do reštiky je zabarikádovaný stolmi a vôbec to nevyzerá na aktívnu prevádzku. Ošarpané steny, opukaná farba na stoličkách, vyblednuté plagáty, povešané ozdobené  veľkonočné vajíčka, no na prvý pohľad veľmi milá staršia pani, ktorá sa nás hneď ujme. Chceli sme si dať nejakú večeru a sadnúť si von, no to nám nedovolí a posiela nás hore do izby, kde je terasa. Jedlo si žiadne nevyberáme, ale nechávame to na domácu. A asi sme urobili i dobre. Na stôl prináša asi 9 malých misiek a kopu ryže, tradičné rice and curry. Práve vtedy sa pokúšame pýtať čo sa vlastne stalo, no domácej sa o tom vôbec ľahko nerozpráva. Cez slzy vraví niečo o teroristických útokoch. Nikto z jej rodiny tam nebol, no zomrelo veľa jej susedov a známych. Internet tu stojí za veľký prd, plus  vláda dala zablokovať všetky sociálne siete, čiže dokážeme čítať len základne html z miestnych správ. Platí výnimočný stav a zákaz vychádzania. Dohadujeme si ešte jednu noc naviac a podľa situácie na nasledujúci deň sa rozhodneme čo a ako. Zaliezame do izby, klímu nastavujem na 29°C a usíname s fľašou z duty free. Ešte pred spaním zreteľne počujeme, ako sa dole celá rodina modlí krížovu cestu.

Ráno o ôsmej je asi 32°C v tieni. Ideme na raňajky pod plechovú strechu. Všetko vyzerá lepšie ako včera, barikáda odstránená. Na raňajky opečený toastový chlieb so slaným maslom a s kopou sladkého džemu. Divná kombinácia, no chutí výborne. Zjeme, dvihneme sa a ideme preč, no domáca po nás huláka, že sa máme vrátiť. Zjavne asi ešte niečo bude. Prináša na stôl veľkú omeletu s nastrúhanou mrkvou a inou zeleninou + hustý džús z práve zmixovaného ovocia.

MAREK:

Dohadujem  sa s Vierkou, že čo s nami. Neustále čítanie správ nám v tom nepomáha, totiž katastrofické predpovede skôr pribúdajú. Vlastne je iba deň po a k útokom sa nikto neprihlásil. No ale veď ľudia tu žijú a musia žiť ďalej. Nakoniec ideme von kuknúť mesto, pozrieť pláž a namočiť nohu v 28°C mori. Zastavuje nám tuktukár, ponúka tour po mestečku Negombo. S odstupom času to hodnotím ako veľmi užitočnú vec. Deň po, nám ako prvé do očí udierajú biele stuhy na priečelí domov. Na každom dome, kde je takáto stuha, niekto včera zomrel, alebo dokonca zahynula celá rodina. Tie stuhy sú všade, na každej ulici, niekde aj na piatich domoch za sebou. Tuktukár zastavuje pri potravinách, ktoré sú zavreté hádajte prečo …

Miestny rybí trh tak isto, prázdny a zavretý. Je to divný pocit, na jednej strane toľko tragédie, na druhej strane neskutočný ruch mesta, plné ulice ľudí, plné malé miestne trhy na každej druhej ulici, zavreté školy, zavreté administratívne budovy, zavreté kostoly, budhistické chrámy, hindu chrámy aj mešity. Na niektorých mešitách aj hindu chrámoch si všímame veľké transparenty vyjadrujúce sústrasť s pozostalými obetí. Chcel som napísať, že odhliadnuc od vojaka s kalašnikovom na každej ulici, premávajúce sa kolóny policajných áut, vojakoch v čiernych uniformách na enduro motorkách nám prišlo, že  život v meste normálne pokračuje ďalej. S odstupom času však viem, že to tak nebolo a, že tieto útoky iba pomaly vystupňovali napätie medzi kresťanmi a islamskými veriacimi aj v Negombe, kde sme strávili prvé tri dni na Srí lanke.

Riadky vyššie boli opis situácie, hneď po prílete a z časti aj naše obmedzené informácie od miestnych a často nepresné správy domácich novín.

Už v priebehu nášho výletu sa začalo objavovať čoraz viac informácií o útokoch, kto za nimi bol a možno, čo ich k tomu viedlo. Zaujímavé bolo z našej strany počas troch týždňov pozorovať názory miestnych, či už to boli kresťania, moslimovia, budhisti alebo hinduisti. Ako primárny zdroj informácii boli hlavne vodiči tuktukov alebo áut, ktorými sme cestovali. Veď predsa s nimi sme trávili dosť času. Napríklad počas jednej našej cesty k čajovým plantážam v Happutale sme natrafili (presnejšie si nás odchytil) miestny tuktukár. Po prvotnom už tradičnom divadle so zjednávaním ceny, či už z jeho alebo  našej strany, sa vykľul z neho celkom fajn týpek. Okrem naučených informácii o miestnom čaji, nám  priblížil aj jeho pohľad na všetky tieto udalosti. Podľa neho v teroristických útokoch má dosť namočené prsty aj Saudská Arábia. Nielen tým, že teroristov finančne podporuje, ale aj preto, že zároveň múti mozgy srí lančanom, ktorí tam dochádzajú za prácou.  Keďže v tom čase ešte mnohé osoby zodpovedné za útoky pobehovali po krajine, tamojšia polícia a vojsko vykonávalo razie v každom dome.  Predovšetkým však v moslimských častiach na východe krajiny. A keďže on sám bol moslim, boli aj v tom jeho. Dokonca nám spomenul, že raz nadránom počuli obrovský výbuch, kedy si asi polka mesta myslela, že útoky pokračujú, no nakoniec šlo len o vojenské cvičenie, ktoré v tom čase bolo v plnom prúde. Okrem iného nám spomenul aj to, že aj keď už boli školy opäť oficiálne otvorené, svoje deti do nich ešte nepúšťal.

Podobne tam uvažovalo asi 90% rodičov. Vtedy sme si uvedomili, že aj keď by sa navonok zdalo, že po útokoch sa život hneď vrátil do starých koľají, veď obchody sú otvorené, psy naďalej pobehujú, odpadky ležia na ulici,  všetci sa na teba usmievajú a tuktukári sa ťa snažia odrbať na cene, jednoducho všetko funguje ako má, v skutočnosti každý jeden človek cítil strach. Strach o seba, o deti, strach, že sa opäť vrátia časy z pred desiatich rokov, kedy na Sri Lanke operovali Tamilské tigre (militantná tamilská nacionalistická organizácia, ktorá viedla násilnú separatistickú kampaň proti srílanskej vláde od 70. tych rokov 20. storočia až do svojej porážky v roku 2009).  Pamätám si, že na juhu krajiny, v Mirisse, sme zase bývali u jedného chlapíka so synom. Tí boli pre zmenu budhisti. Tiež mali dosť veľkú obavu, aby sa časy z pred desiatich rokov, kedy výbuchy bômb na staniciach a  uliciach boli bežné, opäť nevrátili. Napriek tomu, nás so smutnými očami no s nemiznúcim úsmevom uisťoval, že juh krajiny je bezpečný a budhisti sú mierumilovní, na rozdiel od nevyspytateľných  tamilcov.

JA:

Pri jednej ceste vlakom sme sedeli vzadu pri dverách vedľa starej police, kde si môžeš nechať batoh. Po hodine cesty vlak zastavuje na jednej zo zastávok a do vlaku nastupujú vojaci so samopalmi na pleciach, pozerajú sa po batožine. Zrazu sa ma jeden z nich pýta, či je to môj ruksak. Vravím, že nie a rozmýšľam či som videla ako ho tam niekto ukladá. Hneď ho hlavňou samopalu zhodil na podlahu a štuchal do neho a kričal či niekto vie čí je to ruksak. Asi po 30 sekundách sa ozvala nejaká baba. Teba to ani nenapadne, ale miestni mali z toho dosť stresy a takéto situácie riešili.

Cestovanie po  Srí Lanke počas teroristických útokov, nám okrem veľa pekných momentov, prinieslo aj skúsenosť, na ktorú tak skoro asi nezabudneme. A to, aké je to žiť v krajine, kde operujú/operovali (???) teroristické skupiny. Aké je to žiť v krajine, kde za zamýšľaš, či tá dodávka pred tebou fakt vozí iba zeleninu, alebo či batoh, ktorý si položil týpek vedľa teba nie je naplnený nejakým kovovým šrotom… Žiť v krajine, kde si v novinách prečítaš, ako sa teroristi vyhrážajú, že odpália most, cez ktorý každý deň prechádzaš, keď ideš na svojom skútri do práce. Niekto by možno namietal, že veď strom ti môže spadnúť na hlavu aj v centre mesta, či auto ťa môže zraziť hocikde na prechode… Hej môže, ale to je skôr o tom, že si nepozorný, alebo, že más skrátka smolu. Na Slovensku nežiješ v krajine, kde zomrieš len preto, lebo si moslim, kresťan, žid, budhista, hinduista, ateista, marťan, jehovista …

V konečnom dôsledku si dôsledky takéhoto úplne primitívneho a nezmyselné činu odniesli a odnesú iba miestni obyvatelia. Už počas prvých dní nám každý u koho sme bývali vravel o tom, že za jeden deň mu cca 80%  turistov zrušili rezervácie, ktoré mali aj na rok dopredu. Taxikári nemajú koho voziť, hocijakí miestni podnikavci nemajú ľudí, turistov je málo a nejaký rozvinutý priemysel v krajine neexistuje.  Už v júni tohto roka existujú štatistiky, kde oproti roku 2018 poklesla návštevnosť krajiny o 57%.

Sri lanka je napriek tejto veľmi smutnej udalosti, malý kúsok prírodného raja s večne usmievavými ľuďmi. Krajina, kde do dňa niekomu odzdravíš na pozdrav minimálne tristokrát, krajinou kde ti ten čierny čaj fakt chutí, krajinou kde po troch týždňoch priberieš minimálne päť kíl.  Napriek udalostiam ktoré ju v apríli 2019 postihli ostáva len dúfať, že krajina si zachová tú správnu cestu a tak ako po 100vky rokov dokázali bok po boku medzi sebou fungovať rôzne skupiny obyvateľstva budú v tomto pokračovať aj napriek vyčíňaniu rôznych fanatikov. Ale kto sme my aby sme toto hodnotili?