Tichá dolina na bicykli

Tichá dolina je najvýchodnejšia a jedna z najdlhších dolín Západných Tatier (dĺžka 17 km). Na západe je lemovaná hrebeňom Liptovských Tatier, na východe Liptovskými Kopami. Na severe a severozápade ju lemuje štátna hranica s Poľskom. Do povedomia verejnosti sa Tichá dolina  dostala ani nie tak vysokým výskytom medveďov, ale najmä po veternej kalamite v roku 2004 sporom lesníkov a ochranárov o tom, či ťažiť kalamitné drevo, alebo ponechať na prírodu, nech si poradí sama.

Pre Tichú dolinu je bicykel ideálny, pretože takmer celou dolinou s minimálnym stúpaním, ktoré neprekročí 5%, vedie asfaltová cesta, ktorá je zároveň cyklotrasou. Od hlavnej cesty z Podbanského vedú po ľavom brehu malej riečky Belá  dve cyklotrasy. Jedna smeruje do  do Kôprovej a druhá do Tichej doliny. Po asi cca 2 kilometroch sa pri Horárni pred Tichou cesty rozdeľujú a my vyrážame od križovatky popri Tichom potoku, pričom dolina je naozaj …. tichá 🙂

Cyklotrasa  sa krúti pomedzi stojace sucháre a mladé stromy zmiešané s jarabinou. Na tomto mieste nie je totiž  ničím neobvyklým stretnutie sŕn, jeleníc a nezvyčajné by nebolo ani to, keby cez cestu prebehol aj dáky medveď. Cestou hore sa vôbec neponáhľame, práve naopak, nasadzujeme úplne pohodové tempo, aby sme si mohli okolitú prírodu dokonale vychutnať.  Počas mierneho stúpania nahor  sme stretli iba jedného cyklistu, no za to medvedí trus som našla asi na štyroch rôznych miestach. Väčšinou na bicykli sa s priateľom nerozprávame, každý si zväčša vychutnáva jazdu po svojom, no v tomto prípade sme urobili výnimku a celú jazdu sme družne debatovali o všeličom možnom i nemožnom 🙂 Medvede sú nádherné zvieratá, avšak prekvapiť ich svojou prítomnosťou sme veľmi netúžili.

Po približne 4 kilometroch dávame prvú pauzu pri drevenom moste, z ktorého sa nám naskytol krásny výhľad na Tichý potok, ktorý na tomto mieste paradoxne až tak tichý nebol. Upokojujúci zvuk tečúcej ľadovej vody by som dokázala počúvať hodiny, no dlho sa nezastavujeme a opäť nasadáme na bicykle.

Po pár kilometroch prichádzame na Rázcestie pod Tomanovou, kde začínajú najkrajšie výhľady celej cyklotrasy. Úprimne, neviem kam sa dívať skôr. Vykrúcam krk do všetkých strán, keď obzerám kopce z rázsochy Veľkej Kopy a Červených vrchov, Tomanová, Temniak, Kresanica, Štrky, či Kasprov vrch. Každý jeden vrchol je neskutočne fotogenický a ja opäť vyťahujem z ruksaku mobil. Miestami si naozaj pripadám ako japonský turista, ktorý fotí každú blbinu, no tu si akosi nemôžem pomôcť 🙂

Ani sa nenazdáme a prichádzame na Liptovský košiar, kde končí aj cyklistické značenie, čo je veľká škoda, keďže taký kilometer by sa určite ešte dalo ísť. Tichá dolina totiž pokračuje aj ďalej na zadnú Tichú dolinu a ďalej na sedlo Závory. Odtiaľ sa dá dostať na poľskú stranu alebo po zelenej značke do Kôprovej doliny. Sem je však cyklistom vstup zakázaný 🙁

Z batohu vyťahujeme malú tyčinku na doplnenie energie, dávame krátku pauzu pričom vysoko na hrebeni  si všímam zopár farebných bodiek. Neskôr mi však dôjde , že na Kasprov vrch premáva z Poľska lanovka, čo v podstate vysvetľuje ten zvýšený pohyb ľudí na hrebeni. Aj keď  sa mi trasa z Podbánskeho  zdala vyrovnaná, dole si to dávame bez šliapnutia do pedála. Nielen cesta nahor, ale aj cesta nadol je totiž zážitková 🙂

Približne 11 kilometrov dlhý cyklovýlet z Podbánskeho na Liptovský košiar je veľmi pekný a jednoduchý. Zvládne ho aj rekreačný cyklista, keďže celá cesta nahor pozostáva z prijemného stúpania. Myslím si, že na Slovensku je málo tak fotogenických a zároveň jednoduchých cyklociest, ktoré by viedli skrz nádhernou prírodnou divočinou. Bola by veľká škoda ho neabsolvovať 🙂